~Hope (HP FANFICTION)~

2. KAPITOLA

Bolo tu množstvo ľudí so svojimi ratolesťami, ktoré pred sebou tlačili vozíky s podivným obsahom. Väčšina z nich mala klietky a v nich boli nádherné dravce - sovy. Iným sa popri nohách obšmietali mačky rôznych farieb. Pohľadom som prechádzala po dave ľudí v snahe uzrieť havranie kučeravé vlasy, ktoré stoja na všetky strany. O chvíľu som tú neposlušnú hrivu aj našla a rozbehla sa za ňou.

,,Simone!" skríkla som nadšene a rozbehla sa za svojou nevlastnou, no napriek tomu skvelou sestrou. Skočila som jej do náruče a pevne ju vystískala. Dnes som už druhý krát v objatí osoby, na ktorej mi záleží.

,,Hope, ako veľmi si mi chýbala," usmiala sa Simone, keď sme sa pustili. Už k nám stihli dôjsť aj Bluegrassovci a šťastne sa na nás pozerali. Aj napriek tomu, že niesom ich ma majú veľmi radi. Simone k ním prišla a oboch vystískala. Nadšene som ich sledovala. Celý čas, čo sme tu si pripadám v ako veľmi peknej rozprávke. Nechce sa mi ani veriť, že je to skutočnosť. A možno ani nieje a celé je to iba moc živý sen.

,,Už ste jej to povedali?" spýtala sa Simone svojich rodičov. Neviem presne čo tým Simone myslela, ale asi to, čo sa mám dozvedieť až keď nadíde tá správna chvíľa.

,,Ešte nie, ale čoskoro sa to dozvie," usmiala sa Margaret a jej muž taktiež. Vyzerali ako dokonalý pár a aj ním boli. Hádky boli u nich len občasné a zhodovali sa takmer vo všetkom. Simone sa ešte išla rozlúčiť so svojimi kamarátkami a sľúbila, že určite sa stretnú aj cez prázdniny.

~~~

O tri týždne neskôr...

Zobudila som sa až o desiatej ráno. Nezvyknem vstávať v tak neskorú hodinu, ale niekedy mi to aj prospeje. Prezliekla som sa do belasých šiat s margarétkami. Vlasy som si nechala voľne rozpustené, čo bolo síce nepraktické, ale zato pekné.

Vošla som do kuchyne a všetkým zaželala dobré ráno. Uvarila som si šípkový čaj a natrela si hrianku malinovým džemom. Prisadla sim si za jedálenský stôl a naraňajkovala sa. Celý čas sa nikto neozval a vládlo tu nezvyčajné ticho. Chcela som ho prerušiť, keď v tom cez otvorené okno dnu vletela veľká sivá sova. V zobáku držala list a pani Bluegrassová ho zobrala. Šibalsky sa usmiala a ja som nevedela vôbec o čo ide. Odkedy sovy nosia listy a ešte k tomu to nikoho ani nevyľaká, či nezaskočí.

,,Pani Bluegrassová, čo je to za list? Ako to, že tá sova ho tu priniesla? Prečo vás to neznepokojuje?" pýtala som sa 
svojej "matky".

,,Nadišiel čas Hope. Poď za mnou," chytila ma za ruku a odviedla ma do útulného salónika, kde začala s vysvetľovaním.

,,Vieš, tento list ti dám prečítať až nakonci môjho rozprávania. Dobre vieš, že si tu vyrastala a ujali sme sa ťa ešte keď si bola úplne maličká. Si tu preto, lebo tvoja mama, bola tak trošku zvláštna a mala veľký strach z nemocníc a doktorov. Bola to veľmi krehká žena, ktorá bola ale nesmierne milá a dobrosrdečná žena. Pandora, tak sa volala, ťa čakala ako dvadsaťročná a bolo na ňu veľmi ťažké všetko zvládať. Vždy sme jej pomáhali v najhoršom a mali sme dohodu, že ak sa jej niečo stane, vychováme ťa ako za vlastnú. Blížilo sa tvoje narodenie a stále sme ju nepresvedčili, aby šla k doktorovi. Keď už si bola na svete, prišla som do jej domu a videla ju zomierať. Bolo to," už takmer plakala a aj mne sa hrnuli slzy do očí, ,,pre mňa naozaj hrozné a jediné, čo som mohla spraviť bolo dodržať sľub. Jej posledné slovo, čo povedala bolo hope, teda nádej alebo viera. Nazvali sme ťa teda Hope a až doteraz sa o teba starali."

,,Ale prečo ste mi to povedali až teraz, prečo tá sova, ten list? Prečo som musela čakať až doteraz aby som sa toto dozvedela?" stále som mala na jazyku haldu otázok a potrebovala som vedieť odpovede na ne.

,,Vieš, ako ti deti v škole vraveli, že si iná a čudná? Mali pravdu. Na, čítaj a skús nás pochopiť," podala mi list a ja som ho nedočkavo otvorila a začala čítať.

ROKFORTSKÁ STREDNÁ ŠKOLA ČARODEJNÍCKA

Riaditeľ: ALBUS DUMBLEDORE
~-~-~
(Merlinov rad prvého stupňa, Doktor čarodejníckych vied, Zaslúžilý čarodej, Najvyšší šéf Medzinárodnej čarodejníckej konfederácie)

Vážená slečna Carverová,
s potešením Vám oznamujeme, že ste bola prijatá na Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. V prílohe Vám zasielame zoznam všetkých učebníc a školských pomôcok.
Školský rok sa začína 1. septembra. Svoju sovu nám pošlite najneskôr do 31. júla.
So srdečným pozdravom

Minerva McGonagallová
Minerva McGonagallová
Zástupkyňa riaditeľa

Potom som si prečítala aj zoznam vecí, čo si máme doniesť a všetko som brala vcelku v pohode. Niektoré veci ma tam trochu desili, ako napríklad názvy kníh. No najviac ma zarazila posledná veta: Žiaci prvého ročníka majú zakázané nosiť si vlastné metly. Po jej prečítaní som vyprskla od smiechu, no potom mi pani Bluegrassová povedala, že si nikto zo mňa nestrieľa a vážne sa čarodejníci premávajú na metlách.

,,Takže tento list mi chce oznámiť," začala som otázku, ,,že som čarodejnica a pôjdem do nejakej prapodivnej školy o ktorej viac-menej nič neviem?"

,,Keď sa to tak vezme, áno. Týmto listom si oficiálne prijatá na Rokfortskú školu. Nebudeš sa tam učiť žiadne somariny ako v muklovských - nečarodejníckych školách. Všetko ti to vysvetlí Simone, ja teraz nemám moc času," vysvetľovala mi pani a hneď som sa rozbehla vŕzgajúcimi schodmi nahor do detskej izby, ktorú som obývala s mojou nevlastnou sestrou.

,,Simone! Aj ty si čarodejnica?" zvreskla som a silno ju objímala. Simone mi rukou prechádzala po chrbte. Odtiahli sme sa od seba a Simone sa doširoka škerila. Jednou rukou si prešla po vlasoch a tá druhá pristála na mojom pleci. Zahľadela sa mi do zelených očí a šťastne sa usmievala či už perami, ale aj tým dobráckym úsmevom.

,,Áno som. A som si aj vedomá toho, že ma zasypeš Kilimandžárom otázok. Lebo ak nie, tak som päťnohý jedorožec plávajúci v šírom hovädzom vývare v Rejkijaviku!" vyriekla absolútnu hovadinu a ja som sa začala smiať ako psychopat. Simone sa pridala a takto sme sa smiali ešte hodnú chvíľu.

Ten list z Rokfortu som odpisovalo z HP1 :D. Dúfam, že sa časť páčila :).  Vydávam ju ani nie po týždni, ale tvrdilo som, že tu bude nepravidelné vydávanie...

Vidíme sa pri ďalšej kapitole...