~Hope (HP FANFICTION)~

1. KAPITOLA

,,Hope! Vstaň, máš posledný deň školy!" počula som pani Bluegrassovú, ako ma budí. Vstávať sa mi spočiatku bohvieako nechcelo, ale keď som si uvedomila význam posledných troch slov, hneď som vyskočila svižne z teplej postele.

Nohy som navliekla do teplých vlnených ponožiek a ustlala posteľ. Ešte som napravila plyšákov a vankúš.

Prišla som až k zrkadlu, kde som sa zľakla samej seba. Vlasy na každú stranu, kruhy pod očami neboli len pod očami, mala som pocit, že sa tiahnu až kdesi ku brade. Oči som mala k sebe zlepené kvalitnejšie ako Herkulesom a pery boli absolútne popukané a suché.

Vzdychla som si a vybrala sa do kúpeľne. Tam som najskôr vliezla do sprchového kúta a pustila na seba prúd studenej vody na prebratie.

Žiadne mydlo a zbytočné chémikálie som si na pokožku nepchala. Voda bohate stačila, lebo zmyla únavu, pot, starosti a preto boli sprchové gély úplne  nepotrebné.

Po výjdení zo sprchy som sa obalila osuškou a zamierila k veľkému, bohate zdobenému zrkadlu. Zrazu sa v ňom objavilo krajšie dievča. Pousmiala som sa a znovu som vyzerala ako víla. Neviem prečo, ale moje dlhé blond vlasy, zelené oči, snehobiela pokožka, dokonalá pleť pôsobili neľudsky. Už od mala ma všetci prirovnávali k princeznám, elfkám a vílam. A ja týchto ľudí úplne chápem.

,,Kde si toľko? Máš jedenásť a trčíš tam jak dospelá baba," durdil sa náš milý sluha Paul.

Bol to vždy dobrý a nápomocný človek, ktorého som si veľmi obľúbila. Ochotne mi pomáhal s domácimi úlohami a nikdy neprezradil žiadnu neplechu, ktorú som vyviedla. Rozbité poháre, totálny bordel v izbe, nedojedený obed, či nejako nekontrolovateľne podpálené humno. Na to prišli aj Bluegrassovci, no Paul to zhodil na seba, vraj tam fajčil. Niekedy vedel byť aj nepríjemný, ale takéto situácie boli naozaj výnimočné.

Vyšla som z kúpelky a vydala sa naspäť do mojej detskej izby. Otvorila som veľkú bielu skriňu a vybrala z nej školskú rovnošatu.

Nenávidela som ju pre jej hrozný materiál, ktorý škrabal kde sa len dá. Bola mi voľná, lebo vraj menšiu nemali a preto som sa v nej cítila ako strašiak vo vreci. Som nesmierne rada, že dnes ju mám na sebe naposledy.

Obliekla som si ju a zišla po točitých schodoch na prízemie domu v ktorom bývam. Ladným krokom, aký sa sluší na mladú dámu, som prišla do voňavej kuchyne.

Paul stále pri kuchynskej linke a natieral lievance čučoriedkovou marmeládou. Ešte všetko posypal práškovým cukrom a bolo hotovo. Na to, že jej chlap je ozaj úžasný a so zásterkou pri hrncoch zdatne poskakuje.

,,Lievance," zapriadla som a už som sedela za stolom a dlávila sa lievancami. Hneď ako som naplnila svoj pomerne vyhladovaný žalúdok, utekala som si vydrhnúť zuby. Čučoriedkový džem na lievancoch robí s mojimi prirodzene bielymi zubami divy.

Z botníku som vytiahla čierne baleríny, obula som si ich a mohla som ísť posledný krát do školy.

Neznášala som to tam, lebo decká sa so mnou nehrávali a keď som k nim náhodou prišla začali s výsmeškami. Vraj preto lebo nemám normálnu rodinu a vraj som celkovo divná a mala by som sa dať liečiť.

Len jedno dievča bolo ku mne milé. Ona bola tiež akoby iná. Dokázala ma vždy utešiť rovnako ako aj ja ju, keď sa k nej zase zle správala sestra.

Lily bola skvelá a boli sme tie najlepšie priateľky, odkedy jej sestra Petúnia začala Lily odsudzovať, lebo je vraj nebezpečná a dokáže robiť čudné veci.

Svižným krokom som ani nie za päť minút bola pred bránou školy. Lily tam už čakala a veselo mi kývala. Pridala som do kroku aby som bola pri nej skôr. Skočili sme si do náruče a silno sa stískali.

,,Dnes to vydržíme, dajú nám vysvedčenie a pôjdeme obe na strednú," jásala Lily a ja som si predstavovala, aké krásne to bude keď odtiaľto vypadneme.

~~~

,,Kedy už pôjdeme?" pýtala som sa pani Bluegrassovej, lebo sme mali ísť vyzdvihnúť Simone z nástupišťa. Nikdy ma nebrávali so sebou, lebo tam vraj deti nesmú. Tým pádom som teraz už veľká, keď pôjdem s nimi.

,,Hope, ja viem že sa nevieš dočkať, ale vlak príde až o štvrej. Teda za necelú hodinu," vysvetlil mi pán Bluegrass a ja som zase vybehla naspäť do svojej izby.

Rozplietla som si vrkoče, prečesala vlasy a následne si vrkoče zaplietla odznova. Toto som spravila dnes už tretí krát, lebo od nadšenia a nervozity som nevedela, čo so sebou.

Bolo pre mňa neskutočné, že zrazu mi to proste dovolia. Možno príde čas aj na to, aby som sa mohla dozvedieť niečo o svojej rodine. Jediné, čo viem je to, že som bývala vo vedľajšom dome, do ktorého mám prísny zákaz chodiť. Potom si ma z nejakých dôvodov zobrali Bluegrassovci a odvtedy som tu.

Celý môj život sa skladá z mnohých tajomstiev a niekedy som vážne zúfalá, lebo vedieť o sebe len to, že vaši susedia si vás ešte keď ste boli malý zobrali a vaša práva rodina je bohvie kde. Je to pomerne znepokojujúce.

Sadla som si na Simoninu posteľ a pustila sa do čítania. Pri čítaní mi čas vždy ubehol rýchlejšie a to by sa mi teraz celkom hodilo. Hltala som písmená keď som zrazu započula svoje meno.

Už ideme. Skrslo mi v hlave a hneď som trielila zo svojej izby na prízemie. Tam už čakali prichystaní Bluegrassovci, tak som si aj ja rýchlo obula biele sandále a vybehla von.

Zviezli sme sa metrom, ktorého stanica bola neďaleko nášho domu. Vstúpili sme na stanicu a ja som sa nemohla na tú krásu vynadívať.

Vysoký strop budovy, úžasne zdobená klenba a všade mnoho rozličných ľudí. Hneď som si to tu zamilovala. Vyšli sme z tej budovy a zamierili sme vonku. Tam čakali dlhočizné vlaky rôznych farieb s rôznym nákladom.

Zastali sme oproti stene, na ktorej bolo vyznačené, že na pravo je nástupište deväť a na ľavo nástupište desať.

,,Teraz ma dobre počúvaj," ozval sa pán Bluegrass dôležito, ,,lebo ak nebudeš robiť, čo treba neuvidíš niečo ešte veľkolepejšie. O chvíľu sa rozbehnem proti tamtomu múru. Bez problémov cezeň prejdem. To isté spravíš aj ty. Hlavne sa neboj jasné? Pôjdeš s Margaret a budete sa pevne držať," ukázal na svoju manželku, ktorá sa milo usmievala a kývala hlavou.

Vôbec som nerozumela, prečo by si zo mňa tak hnusne strieľal. Už nie som predsa malá, že neletím na každý jeho žart.

Chcela som mu niečo odseknúť, no to už sa rozbehol proti múru. Vydesene som ho sledovala a čakala, že tvrdo do neho narazí. Mýlila som sa.

Na otázky nebol čas lebo pani Bluegrassová ma už ťahala za sebou. Kúsok pred stenou som privrela oči, ale nebolo to treba. Hladko som prešla a naskytol sa mi ďalší nádherný pohľad.

Táto kapitola je na môj vkus celkom krátka, ale neviem vôbec koľko by mala mať tak v priemere... Preto by som bolo rado, keby mi niekto dal vedieť. Dúfam, že sa kapitola páčila :).

Keď je ten 24. december, tak vydávam ešte jednu, ale ináč bude vychádzanie redšie :). Ďakujem za všetky videnia a aj vote na Prológu ❤

Vidíme sa pri ďalšej kapitole...