~Hope (HP FANFICTION)~

5. KAPITOLA

,,O päť minút vyrážame!" zakričala pani Bluegrassová na celý dom aby to všetci dobre počuli. Schmatla som svoju klietku s Ester do ľavej ruky a do pravej veľký dúhový kufor naprataný knihami a oblečením. Simone zobrala ten svoj a rýchlo zišla po schodoch a ja za ňou. Nevedela som si dať rady s ťažkým kufrom a preto mi pán Bluegrass pomohol. Zniesol ho dolu na chodbu, otvoril dvere a nakoniec ich naložil do kufru jeho žltého auta.

,,Máte všetko?" pýtal sa Paul o ktorom som nedávno zistila, že je šmukel, čiže je narodený rodičom čarodejníkom, no on už túto schopnosť nezdedil.

,,Hádam hej. A čo nemám to nepotrebujem," šibalsky som žmurkla a rozbehla sa do auta. Sadla som si a auto podozrivo zavŕzgalo. Moc som sa tým nezaoberala a radšej sa snažila predstavovať si Rokfort podľa toho, čo mi Simone vravela. Vraj sú tam štyri fakulty: Chrabromil, Bystrohlav, Bifľomor a Slizolin. Simone je v Bifľomore a je s fakultou úplne spokojná. Tiež by som tam chcela ísť, lebo chcem vo svojej fakulte niekoho poznať. Dúfam, že ja a Lily budeme v rovnakej fakulte, ináč by sme boli obe moc sklamané.

Chrabromil so Slizolinom sú vraj v neustálom rozpore a dosť medzi sebou súperia. Nechcem byť ani v jednom z nich. Buď Bifľomor, kde by som bola s Simone a dvojičkami Lenou a Lucy, alebo v Bystrohlave, kde by som síce nikoho nemala, ale mohlo by to byť tiež celkom v pohode. Pomaly si všetci posadali a už sme sa viezli. Prišli sme na stanicu, kde už čakala Lily aj s rodičmi.

,,A kde nastupujeme? Neviem vôbec kadiaľ sa vyráža," bľabotala Lily a ja som sa len usmievala. Keby tá vedela kadiaľ sa pôjde.

,,Pôjdeme tadiaľ," povedala som a rozbehla sa oproti bariére aj s vozíkom na ktorom som mala sovu aj kufor. Cítila som na svojom chrbte zhrozené pohľady. Evansovci sa museli čudovať, prečo do kelu bežím oproti múru. Meter pred ním som privrela oči a o chvíľu som už počula rozruch, ktorý viedol z nástupišťa deväť a trištvrte.

Uhla som z cesty, lebo som nechcela aby do mňa niekto vrazil keď bude prebehovať cez múr. Všade to bolo preplnené ľuďmi a ja som sa tu cítila tak maličká. Onedlho tu boli aj Evansovci s výrazmi plnými úžasu a prekvapenia.

,,Wau!" žasla pani Evansová. Nemohla sa vynadívavať na ten celý výjav. Keďže vlak odchádzal o päť minút a chceli sme si nájsť voľné kupé, sme sa rýchlo rozlúčili s rodičmi, v mojom prípade náhradnými a nastúpili do prepchatého purpurového vlaku. Simone musela ísť do prefektského vozňa a nás nechala samé. Chodili sme po úzkej uličke a hľadali v nejakom kupé miesto. Lily ma schmatla za ruku a vtiahla do jedného, kde sedel len chlapec s čiernymi vlasmi a chladným výrazom.

,,Sev!" vykríkla Lily a objala ho. On ju tiež a popri tom na mňa podozrievavo hľadel. Nesmelo som mu zakývala, no on mne nie.

,,Toto je Hope, Severus. Hope, Severus," predstavila nás a opatrne sme si potriasli rukami, aby sa nepovedalo a posadali si na staré kožené sedadlá expresu. Lily vytiahla zo svojho červeného kufra knihu a začítala sa. Ja som spravila to isté a prestala vnímať okolie. Teda až dovtedy, kým sa dvere na našom kupé hlasito nerozleteli a dnu nevstúpili štyria chlapci.

Zrazu sa po celom stiesnenom priestore rozprchol smrad hnojových bômb. Simone mi o nich hovorila, vraj sú to taká najklasickejšia výbušnina, ktorá dôkladne vytočí profesorov aj školníka.

,,Niekto sa tu nesprchuje, keď je tu taký smrad. Aha, henten má úplne mastné vlasy!" rehotal sa nejaký čiernovlasý chalan a zapchával si nos, lebo hnojové bomby vážne smrdeli...

,,Aha, sprostá blondína na nás len čumí, jedine tá mrkvová vyzerá normálne," zaleskli sa chlapcovi s okuliarmi oči, keď zbadal Lily. Niet sa čo diviť, je naozaj krásna. No to že ja som sprostá blondína ma teda vytočilo.