~Hope (HP FANFICTION)~

4. KAPITOLA

,,A ako pôjdeme?" spýtala som sa Simone a tá len ukázala na kozub. Nevedela som, či sa mám báť, lebo naposledy keď som s ňou niekde šla nedopadlo to zrovna najlepšie.

,,Pôjdeme hop-šup práškovou sieťou do Šikmej uličky. Sev mi vravel ako to funguje," objasnila mi Lily, no stále som tomu nevedela pochopiť. Ako sa nejakým práškom môžeme dostať do nejakej Šikmej uličky? A prečo mi Lily nič o tom nepovedala, keď tomu rozumie?

,,Kočky, máte zoznamy? Nepotrebujem sa tu znovu vrátiť," opýtala sa nás Simone a my sme jej rýchlo strčili skrčené papiere popod nos a rozrehotali sa nad jej výrazom, keď sme jej tie papiere málom narvali do nosa. Pokrútila hlavou a schmatla peňaženku.

,,Takže, vôjdete do kozuba, do hrste si zoberete tak akurát tohto prášku," nabrala si do hrste šedého prášku, ,,nahlas a zrozumiteľne poviete Šikmá ulička a hop-šup prášok pustíte. Prvá idem ja, potom Lily a nakoniec ty Hope."

,,Šikmá ulička!" zvolala a pohltili ju zelené plamene. Ja aj Lily sme zvýskli a videla som na Lily ako sa bojí. Pôvodne sme mali ísť s Bluegrassovcami, no tí išli do Severného Anglicka niekomu z ich vzdialenej rodiny na pohreb.

Preto sme tu samé, len so Simone a čelíme plameňom v kozube. Pogratulovania hodná situácia. Na Simone je úplne vidno, ako sa bojí, že sa nám niečo stane, má nás na starosti. Nikdy by si neodpustila ani škrabanec.

,,Neboj, nič sa ti nemôže stať. Simone by nedovolila aby sa jednej z nás niečo prihodila," povbudivo som sa usmiala a potľapkala ju po pleci. Vďačne na mňa pozrela a pristúpila ku kozubu a zobrala si hop-šup prášok. Videla som ako sa od strachu triasla a bola ešte bledšia ako zvyčajne.

,,Ši-šikmá ulička!" pustila na zem prášok a od strachu zakričala. Zelené plamene sa okolo nej obmotali a zrazu zmizli, no to už tam Lily nestála. Rovnako ako aj tie dve predo mnou som tam vliezla, zobrala si za hrsť prášku a povedala: ,,Šikmá ulička!"

Telom prešiel nepríjemný pocit, no mnohonásobne lepší ako pri premiestňovaní. Nohy som mala chvíľu vo vzduchu, no pred sebou som zrazu zbadala podlahu tak som svoje nohy nachystala na dopad. Dotkli sa zeme a skoro som spadla, no našťastie ma Simone zachytila. Oprášila som sa od trochu popola, ktorý ma pri dopadávaní ovial.

,,Kde jej Lily?" vystrašene sa opýtala a ja som len bezradne pokrútila hlavou. Nevedela som, že nedošla až sem.

,,Ja idem do Gringottbanky a poprosím nech dajú vedieť ministerstvu, že z nášho domu odišlo dievča a nedošlo na dané miesto. Ty zatiaľ čakaj tu. Môže sa sem vrátiť," povedala a už jej nebolo, lebo sa rozbehla k veľkej bielej budove. Tak som tu čakala a obzerala sa a dúfala, že zrazu zbadám v tom kozube plamene a v nich sa objaví ryšavé, rovnako zelenooké ako aj ja, utešené dievča.

Stále nič až nakoniec som začula z kozubu menší humbuk, čo naznačovalo, že sem niekto ide. Z kozubu sa vyvalila tučná čarodejnica a hneď za ňou vystrašená Lily.

,,Ďakujem vám pani, že ste ma tu odviedli. Asi som niečo skazila... Prepáčte, že som vás vyrušila," placho sa na širokú pani usmiala a tá len nemotorne mávla rukou.

,,To vieš, ty si namiesto Šikmá ulička povedala niečo nezrozumiteľné a zobralo ťa to ku mne domov. U mňa sa totiž volá U širokej uličnice," zasmiala sa a zakývala nám na pozdrav. Vstúpila do krbu, vykríkla názov svojho domova a už jej nebolo. O chvíľu k nám dobehla zadýchaná, no vysmiatá Simone.

,,Takže ste sa našli?" uľavene sa vypytovala a Lily len šťastne kývala hlavou. Simone nás chytila za ruku aby sme sa náhodou nejako znova nestratili. Viedla nás ku tej veľkej bielej budove, na ktorej sa vynímal nápis Gringottbanka. Vošli sme do vnútra a prišli sme bližšie k nejakým škaredým nepríjemným stvoreniam.

,,Dobrý deň! Chceme slečne Lily Evansovej, zmeniť muklovské peniaze na tie naše," vysvetlila mu s kamenným výrazom a to čudo si nás dôležito premeriavalo. Jeho pohľad sa zastavil na mne a ja som mu ho opätovala.

Kým sme sa odtiaľ vyšmodrchali, trvalo to večnosť. Tí debilkovia, alias raráškovia, ako mi povedala Simone, nám vôbec nepomáhali svojou slimačiou rýchlosťou. Podľa mňa to robili schválne. Vybrali sme sa k starému, ošarpanému obchodíku, na ktorom bolo takmer nečitateľnými písmenami napísané Ollivanderovci. Vstúpili sne dnu a čakali, kedy si nás konečne niekto všimne. Bolo tu mnoho regálov a spoza jedného vyliezol postarší pán.

,,Dobrý deň, slečna Simone Bluegrassová. A kto sú tieto dve slečny, ktoré nedočkavo čakajú kedy im konečne vyberiem prútik?" takže prútik, hej? Mňa už dnes asi nič neprekvapí po tom, čo som cestovala kozubom, vyčkávala na škaredých vráskavých raráškov a potom ešte kupovala prútik.

,,Toto je moja nevlastná sestra Hope Carverová a tuto jej kamarátka Lily Evansová," ukázala najprv na mňa potom  na Lily. Pán Ollivander si nás premeriaval a potom prikázal Lily aby prišla bližšie. Pán Ollivander zobral nejaký meter, ktorý začal sám merať Lily od hlavy až po päty. Zmeral dĺžku prstov, trupu a dokonca aj vlasov.

O chvíľu sem pochodoval pán prútikár. Ani som si nevšimla kedy stihol odísť. Podal Lily krabičku a ona ju otvorila. Vybrala z nej prútik a švihla ním. Nestalo sa nič zvláštne až na to, že sa z ničoho nič zvalila váza, ktorá stála na malom stolíku obďaleč.

,,Tento nie," zašepkal len tak pre seba Ollivander. Priniesol ďalšiu krabičku. Lily spravila to isté, čo s predchádzajúcim prútikom. Tento, ale nič nezdemoloval. Vyleteli z neho motýliky, ktoré sa o chvíľku rozplynuli.

,,To je ten správny! Vŕbové drevo, dlhý dvadsaťšesť centimetrov. Naozaj vynikajúci a spoľahlivý."

,,Ďakujem," zašepkala nesmelo Lily a usmiala sa na starca. Ten jej úsmev opätoval a podišiel ku mne.

,,Poznáš príbeh o Pandore?" opýtal sa ma a ja som nemo pokrútila hlavou a s očakávaním ho pozorovala.

,,Pandora, bola to žena, ktorú stvorili grécky bohovia, lebo ľudia sa ich už prestali báť. Mala byť veľmi silná a mala ľudí akoby ,,skrotiť". Každý boh jej niečo dal. Dostala krásu, zvodnosť, šikovnosť, ale aj zlé vlastnosti ako klamstvo a prefíkanosť. Všetky tieto veci si dala do jednej truhlice," zhlboka sa nadýchol a zahrabal v pamäti, ako keby svoju rozprávku zabudol, ,,ktorú neskôr otvorila. Niektorý tvrdia, že to spravila z čistej zvedavosti a iný si myslia, že ju k tomu donútil jej manžel. Z truhlice vyšli všetky vlastnosti, len jedna jediná tam zostala. Vieš ktorá?"

,,Nádej?" opýtala som sa hrdo a vypela hruď. Ollivander sa usmial a spokojne prikývol.

,,Medzi prútikármi sa povráva, že aj ona bola čarodejnica. Na prvý pohľad to bola úplne obyčajná čarodejnica, no všetko skrýva svoje tajomstvá. Túto časť si myslíme len my, čo sa venujeme prútikom. Každá vlastnosť, ktorú mala v truhlici sa premenila na ľudskú - čarodejnícku bytosť. Potom vypustila aj nádej a z nej bola ďalšia čarodejnica. Mala vraj prútik zo zdrevnatenej ruže, ktoré sú tak veľmi vzácne. Prútik v sebe uchovával vlas jednorožca. Jeden taký tu mám, skúsime, či bude pre teba vhodný?" nečakal na odpoveď a vydal sa do zadnej časti obchodíku. Bol tam ešte dobrých desať minút. Podal mi ošúchanú krabičku.

,,Ďakujem," vzala som si ju a pomaly ju roztvorila. Čakal ma v nej naružovelý prútik s pekne zdobenou rúčkou. Mávla som rukou a celú miestnosť ovalil vánok s vôňou ruží.

,,Myslel som si," usmial sa pán Ollivander. Zaplatili sme a išlo sa ďalej. Nakúpili sme ešte knihy, kotlík a základné prísady do elixírov.

Nakoniec sme vošli do tmavého obchodu v ktorom mi hneď vletelo do hrdla nejaké gigantické zrnko prachu a ja som sa začala dusiť. Baby mi pomohli a o chvíľu som zistila, že sa nejednalo o prerastený chuchvalec prachu, ale o vtáčie pierko. Boli sme v sovinci a vyberali nejakú sovu. Šli sme skôr podľa hmatu a všetko sme rúcali. Poradili nám malú plamienku hnedú. Nazvali sme ju Ester. S Lily sme sa dohodli, že ju budeme používať obidve.

Trošku dlhšia, ale tak to je len dobré, dúfam... Tú trošku gréckej mytológie som tam muselo dať, proste nádej a Pandora musia byť :3 prosím, ignorujte, že aj Lunina mama sa volá Pandora :)

Vidíme sa pri ďalšej kapitole...