~Hope (HP FANFICTION)~

3. KAPITOLA

,,Ideš so mnou?" opýtala sa ma Simone, ktorá sa už pár minút strojila. Nevedela som, kde chce ísť. Mala na sebe utešené červené šaty s bielymi bodkami. Vo svojej skrini som schovávala také isté, až na to, že boli o niečo menšie.

,,A kde vlastne ideš?" odpovedala som na jej otázku otázkou. Možno by som aj išla, len je pre mňa dôležité vedieť kde. Usmiala sa na mňa a začala s vysvetľovaním. Odkedy som sa dozvedela o čarodejníckom svete je potrebné stále mi niečo objasňovať.

,,Vieš, v čarodejníckom svete sa stávaš dospelou už v sedemnástich. A odvtedy môžeš čarovať voľne, kde chceš. Ja som sedemnásť nedávno mala, veď vieš. Teraz by som chcela trochu pooslavovať aj s kamarátkami. A preto by som ťa zobrala s nami do Rokvillu, to je čarodejnícka dedina. Bol by to pre teba nezabudnuteľný zážitok, lebo by sme ti mohli lepšie ukázať  čarodejnícky svet. Pôjdeš?"

,,Áno! Kedy ideme? Pôjdeme metrom? Je to ďaleko?" znovu som jej chcela položiť mraky otázok, na ktoré som súrne potrebovala odpoveď. Nemôžem uveriť tomu, že pôjdem do toho Rokvillu. Vraj to tam je o dosť zaujímavejšie ako v muklovskom svete.

,,Pôjdeme okolo piatej večer, máme sa tam stretnúť 17:10. Nejdeme metrom, lebo tam nieje žiadna stanica metra. A je to k tomu dosť ďaleko a metro by tam ani náhodou nešlo. Prehrabať sa až tam, potom tam spraviť stanicu a dať koľajnice, by bolo obzvlášť náročné," skončila s oboznamovaním plánu a pokračovala v neúspešnom krotení svojich divokých vlasov.

,,Ale keď je to tak ďaleko, nemôžeme vyraziť o piatej, keď sa máte stretnúť 17:10. A ako tam teda ideme?"

,,Veď to je to čarovné na tom. Nechaj sa prekvapiť," šibalsky žmurkla a ja som sa pomaly začala strachovať, čo tam so mnou chystá spraviť. Pozrela som na hodiny a skoro ma vystrelo. Za päť minút sme mali ísť. Simone sa už šla prezuť a ja som sa ešte len obliekala. Dala som na seba tie isté šaty, ktoré aj ona. Vlasy som si rýchlo zopla do dvoch copov po boku hlavy. Zbehla som dolu po schodoch a obula si biele sandále. Zakričala som "rodičom" na rozlúčku a vybehla vonku. Tam ma už Simone čakala.

,,Podaj mi ruku. Premiestnime sa," povedala a ja som jej podaka ruku. Neviem, čo presne chcela robiť, ale naplno som jej dôverovala. Čakala som že tu o chvíľu príde taxík, no sakramentsky moc som sa zmýlila.

Zrazu mojím telom prešiel divný, neopísateľný pocit a moje chodidlá sa oddrapili od zeme. Zdvihol sa mi žalúdok a od strachu som Simone úplne drtila ruku. Zelené oči som mala pevne zavreté a neplánovala som ich tak skoro otvoriť. Pod nohami som zacítila zem, ale neustála som to a okamžite sa mi podlomili kolená. Schúlená som ležala v klbku na tvrdej zemi a snažila sa prekonať pocit prekvapenia a strachu. Keď som sa už trochu zorientovala ma naplo a rýchlo som sa rozbehla k nejakým odpadkovým košom, kde som zo seba vyvrátila všetko dnešné jedlo. Začula som hurónsky smiech neznámeho človeka. Niečie ruky ma zdvihli a ja som sa osobe pozrela do očí. Stála nado mnou vyškerená tmavooká špinavá blondína s plnými perami skrútenými do krásneho úsmevu. Bola krásna a vyzerala veľmi milo.

,,Prvé premiestnenie?" opýtala sa, no nestihla som jej odpovedať lebo na ňu zo zadu vyskočila Simone.

,,Sim! To je tá tvoja sestra?" zhúkla ďalšia osoba kdesi zo zadu. Prišla k nám a vtedy som si uvedomila, že vyzerá rovnako ako aj dievča ktoré mi pomohlo vstať. Jasné dvojičky.

,,Áno, to je ona. Hope, toto je Lucy a toto Lena. Baby, toto je moja zlatá víla Hope," zasmiala sa a následne ma pritúlila. ,,Si okej?" šepla, lebo po tom úžasnom dopade som to nie moc dobre ustála. Keď sa to tak vezme, tak vôbec.
,,Hej," šepla som taktiež, no to už ma Lucy a Lena ťahali do nejakého podniku. Simone nás nasledovala. Vtiahli ma do vnútra a doviedli k jednému zo stolov.

,,Tak baby, čo si dáte?" spýtala sa dvojičiek. Tie sa ani neobťažovali namietať, že to zaplatia ony dve. Možno vedeli, že Simone by im to nedovolila alebo jednoducho nechceli platiť a keď ona navrhla, že to zaplatí nemali s tým problém.

,,Akoby si nás nepoznala, Sim. Ohnivú whisky, no nie?" ozvala sa jedna z nich, neviem ich rozlíšiť, takže tak...

,,A tebe Hope dáme ďatelinové pivo, čo?" opýtala sa s kľudom angličana, ktorým vlastne aj bola. Mne to, ale až tak v pohode neprišlo, lebo mám jedenásť a na pitie piva som nemala vek. Nečakala na odpoveď a išla hneď objednať.

,,Heej! A koho že tu nevidím!" zastavil sa pri nás obrovský chlap v zatuchnutom kožuchu. Nevyzeral hrozivo, práve naopak. Bol veľmi prívetivý a sympatický aj keď silno páchol alkoholom a ktovie, čím ešte.

,,Hagrid! Radi ťa vidíme!" naraz zvolali sestry a pustili sa do objímania. Hagrid ich drtil dosť silno, ale nevyzerali, že by im to bohvieako prekážalo. Keď sem došla Simone aj so všetkými alkoholickými nápojmi, rýchlo ich položila na stôl a pustila sa do stískania s Hagridom.

,,Hagrid, toto je moja nevlastná sestra Hope Carverová," predstavila ma a hneď nato mi Hagrid podal ozrutnú ruku.

,,Rád ťa spoznávam Hope. Ja som Rubeus Hagrid, ale ako väčšina ľudí, ma stačí volať Hagrid," usmial sa a začal s dvojičkami preberať draky. Keď som sa spýtala, či draky vážne existujú, spustili sa do rehotu a ja som sa cítila naozaj trápne.

,,Tak moje drahé, ja už musím ísť. Ale prisámvačku, by som nepovedal, že je už toľko hodín. Stavte sa cez rok na čaj," predčasne nás pozval a odišiel. Pozrela som na nástenne hodiny, ktoré mi oznámili, že je už po pol siedmej večer.

,,Ideme sa pozrieť ešte do Medových labiek, nie?" navrhla Simone a ja som vďačne kývala hlavou lebo z výparov alkoholu sa mi začal zdvíhať žalúdok, čo nebolo vôbec dobré, lebo už vážne neviem, čo by som mohla vyvrátiť okrem ďatelinového piva, ktoré ma príjemne prekvapilo.

Postavili sme sa, Simone zaplatila a odišli sme ešte do úžasných cukroviniek, v ktorých ste našli všetko možné aj nemožné.

S touto kapitolou som absolútne nespokojné... No nič. Ďakujem za toľko videní a hviezdičiek, je to úžasné :)

Vidíme sa pri ďalšej kapitole...