~Hope (HP FANFICTION)~

7. KAPITOLA

Dni plynuli, zatiaľ čo sme si všetci zvykali na skoré vstávanie. I keď, mne to až také problémy nerobilo, najhoršie to mala určite Lily. Bolo u nej známe heslo: Vstať vo voľný deň pred jedenástou, je to isté ako použiť Avada Kedavra.

Flitwick skoro spadol z kôpky kníh, keď ktosi v triede vyhŕkol to slovo. Potom ho vysvetlil pre všetkých, a už vieme, o čo sa jedná.

Aká škoda, že keby takto vstávala aj cez pracovné dni, McGonagallku by to nepotešilo... Ja by som jej dopriala spánku, aj ostatným, ale čo keď ja s tým nič nezmôžem. Zlatíčka, trpte to ďalej, nemám čo s tým spraviť.

A tak sa dni pomalinky ťahali, mám pocit, že by aj šli rýchlejšie, keby nebolo Blacka... Keď si predstavím, že ho musím znášať ešte minimálne kým nedokončím Rokfort, tak ma strasie.

Colette ho už toľko neospevuje, keď som jej povedala, že či chce ísť na Halloween za neho. Tento sviatok sa už blíži, lepšie povedané, jeho oslavovanie sa chystá zajtra, v sobotu. Môžeme i nemusíme prísť v maskách, ale ja chcem niečo vymyslieť, čiže si určite aspoň čosi na seba natiahnem. 

Plánujem to vyberať až na poslednú chvíľu, príde mi to najlepšie, moja predstavivosť vtedy najviac pracuje, takže niečo určite vymyslím. Lily ide za dvojičky aj s Alice, budú rovnako oblečené a budú chodiť všade spolu. 

Síce je už Simone siedmačka, no i tak sa stretávame v podstate stále, aj napriek halde učenia si vždy nájde čas na svoju malú sestričku - mňa. Som jej za to vďačná, toľko trpezlivosti so mnou nemá veľa ľudí. 

Na Rokfort som si zvykla veľmi rýchlo, myslela som, že tu nebudem spávať, celé dni budem vyčkávať na list od Bluegrassovcov, ale... Popravde? Trošku na nich zabúdam, lebo som tak zaujatá okolím, že ich vlastne už toľko nepotrebujem. 

Niekedy ma trochu hnevá, že Simone je prefektka, lebo keď niekam idem, musím si dávať pozor, aby som nič nespravila Blackovi, ktorý sa vyžíva v tom, že Simone vždy potrestá viac mňa... 

S nikým tu nemám problémy, decká sú ozaj milé, ale ten jeden magor... Blacka sa proste nedá zniesť! On prišiel na tento svet asi len kvôli tomu, aby mi strpčoval život, veď kde sa pohnem, tam stojí a chystá sa mi niečo vyviesť. 

No, ale aby ste si nemysleli, že som nejaké chúďatko, ja sa vcelku udatne bránim. Ale ako som už spomínala, musím sa krotiť, lebo niekedy mám pocit, že Simone na mňa dáva obzvlášť pozor. 

Hm, spomeň čerta, čert za dverami. Drahá Simone práve s uplakanými očami pricupitala ku mne. Vyzerá celkom smutne, čo neznačí nič dobre, ona keď je smutná, tak by mali byť smutní aj ostatní, musí to byť niečo vážne.

,,Hope, víla moja drahá... vďaka, že ťa tu mám... Ja, ako by som ti to len... Och..." plakala a do toho sa snažila rozprávať, takže som jej moc nerozumela. 

,,Simone, dýchaj, nič ti takto nerozumiem," upozornila som ju a vážne sa jej pozrela do očí. Začala zhlboka dýchať, až kým sa aspoň trochu neupokojila. ,,Tak?" 

,,Dostala som z testu štyri!" vyhŕkla, akoby sa jednalo o niečo totálne strašné. Musela som sa nad tým smiať. ,,Nesmej sa, Herbológia je dôležitá, ak sa chcem stať ošetrovateľkou..." 

,,Pozri, ja som si myslela, že sa mi chystáš oznámiť, že začala vojna medzi mimozemšťanmi a zebrami, ale takáto somarina... Je začiatok roka. A aj tak si tvrdila, že nejde toľko o známky, tak ako o skúšky."

,,Veď hej, ale teraz nebude mať so mnou Sproutová strpenie, dobre vie, že Herbológia nie je moja šálka kávy, preto už bude na mňa tvrdšia..." fňukala. Kráčali sme po chodbe, práve som išla z večere do klubovne, keď sme sa stretli. Študenti prechádzajúci okolo na nás zvedavo hľadeli. Tak som im pohľady opätovala. Oni zvedavo na mňa, ja zvedavo na nich!