Milovali sme ju všetci traja

5.

„Ako sa ti darí v škole?" pýtal sa Natálie Alan, keď už stany stáli a Kristián s Danielom šli pre ďalšie drevo.

„Mám dobré známky, ako vždy," usmiala sa Natália. „Môžete byť na mňa všetci pyšní."

„To my sme," postrapatil jej vlasy, hoci vedel, že to neznáša. Potom na ňu žmurkol. „Všetci sme na teba pyšní. Si to najlepšie v našich životoch."

„Vážne?" Natália si znova uhladila vlasy.

„Vážne," usmial sa na ňu. „Všetci sme sa na teba veľmi tešili. Naďa asi najviac, ale v skutočnosti sme sa všetci veľmi tešili, kedy sa narodíš. Bol to veľký deň. A potom sme sa hrozne opili. My traja. Naďa nie, ona bola ešte v nemocnici. A takí opití, lebo to bolo za bieleho dňa, sme potom za ňou prišli do nemocnice."

„Musela mať radosť," zasmiala sa Natália, keď si predstavila tých troch úplne na mol.

„Celý čas sa smiala," usmial sa na ňu Alan. „Vôbec sa nehnevala. Naďa bola vtedy taká veselá, šťastná, hoci bola unavená."

„Zrejme sa niečo zmenilo," priznala sa Natália. „Posledné roky vôbec nie je šťastná, ani veselá."

„Rozvody bývajú ťažké, Nat," znova jej pošuchoril vlasy. Tento raz nemala dôvod sa na neho hnevať. Iba prikývla a potom si oprela hlavu o jeho rameno. „Každého to poznačí. Ale ty by si sa trápiť nemala. Naďa a Kristián ťa zbožňujú najviac na svete. A vždy budú."