Milovali sme ju všetci traja

12.

„Bojím sa," šepol Kristián. Oheň pomaly vyhasínal. Už tam prestal prikladať polienka. Druhá fľaša vodky padla pred minútou, keď dopil posledný pohárik. „Že si niekoho nájde. Vy sa toho nebojíte?"

„Nie," odvetil mu Daniel a škrtol zapaľovačom, aby si zapálil cigaretu. Fajčil iba vtedy, keď mal vypité. „My sme sa tým naučili žiť, že Naďa má iného. To ty nepoznáš ten pocit."

„Prečo sa o ňu teraz neusilujete?" spýtal sa Kristián a tiež siahal po škatuľke cigariet.

„Nikdy o nás nemala záujem," poznamenal sucho Alan. „Sme jej priatelia, Kristián. Nikdy sme neboli nič viac a nikdy nebudeme."

„Ale ona to vie, však?" spýtal sa znova.

„Sám si povedal, že ženy majú šiesty zmysel," zasmial sa Daniel. „Samozrejme, že to vie. A samozrejme, že ju to roky trápi. Ona to nezneužíva a ani s v tom nevyžíva. Vždy ju to trápilo. Nuž mala teba a bola šťastná, až kým si neuvedomila, ako málo ju robíš šťastnou."

„Naďa si zaslúži byť šťastná. Ak si niekoho nájde, nemal by si jej stáť v ceste," doplnil ho Alan. „Nech jej niekto dá všetko šťastie, ktoré si jej ty nedal."

„Chýba mi," šepol Kristián. „Prečo som nevidel to, čo vidíte vy?"

„Lebo si ju bral ako samozrejmosť, Kiko," odvetil mu Daniel. Dnes večer bol večer pravdy. Neboli dôvody na lži. „My sme ju vždy brali ako niečo výnimočné. Ty si skĺzol niekam nízko a odtiaľ sa už nedá vyhrabať." 

Pozn. autorky:

Na dobrú noc ešte jedna :) zajtra potom tie posledné ... nie je to dlhý príbeh a nebudem Vás ani dlhšie napínať. Ďakujem, že sa Vám príbeh páči :)