Sadám si do zadnej lavice pri okne.
Niekedy sme v tejto lavici sedávali spolu.
Horlivo sme diskutovali o možných aj nemožných veciach a rozčulovali sme tým všetkých učiteľov.
Po rukách sme si písavali ťaháky a za okraj zošitov sme jeden druhému tajne maľovali srdiečka.
Rozosmieval si ma komplimentmi a kŕmil chutnými desiatami od tvojej mami.
Dnes je táto lavica tichá.
Nezostalo tu nič, čo kedysi.
Denne sa ňou premelie veľa ľudí a keď do nej znovu zasadnem ja, mlčky hľadím na farebné srdiečka vryté do dreva.
S ľahkosťou prejdem po ryhách a na chvíľu zacítim tvoj teplý dotyk na mojich prstoch .
