Prešli už 4 mesiace. Zima pomaly končí. Sneh za oknom pomaly mizne a počasie začína pripomínať jar.
Pomaly som si zvykla na pocit, že sa už naozaj nikdy nevráti.
Začala som meniť myšlienky, tráviť dni so Samanthov a jej priateľmi a myšlienky na teba sa zatlačili do úzadia.
Už ťa nehľadám v dave ľudí, nechodím na miesta kde by som ťa mohla stretnúť, nepozerám tvoje meno v spravách, nečakám že sa zjavíš pred mojimi dverami s kyticou kvetou. Už mi ťa nepripomína všetko naokolo.
Snažím sa zabúdať aj na to, ako chutia tvoje pery, akú farbu majú tvoje jedinečné oči alebo aké je to objímať tvoje telo.
V mojej izbe prestávam cítiť tvoju vôňu a nenachádzam v nej už tvoje veci.
Strácaš sa. Pomaly ale isto. Nie len z môjho života.
Ale hlavne z mojej mysle.
