"Babýý čo keby sme si dali zajtra v parku piknik?" priletela som do triedy. "Kto si a čo si zrobil s Reyleen Cooperovou?"Hodila na mňa spýtavý pohľad Samantha. "Ale no táák. Už je to za mnou nie? Ako si mi pred nedávnom vravela – Mala by som konečne začať žiť.- Čiže zajtra o 3 pred mojim domov."
Naozaj to celé ustúpilo niekam do úzadia a mne sa chcelo znova smiať a zabávať. Ráno som vstávala s menším balvanom na srdci a večer som zaspávala s ľahším pocitom v hlave.
Možno to naozaj nebola ta pravá láska.
***********************************
Rozprestrela som veľkú tyrkysovú deku uprostred zelenajúceho sa parku. Slnko príjemné hrialo a šteklilo nás po tvári. Posadili sme sa a každá z nás vytiahla dobroty. Muffiny, cookies, čokoláda,gumené medvedíky.
Pri tomto konkrétnom sáčku som sa na chvíľu zarazila.
"Si v poriadku?" dotkla sa ma jemne Samantha, keď som už hodnú chvíľu uprene sledovala balíček cukríkov. "Áno"zahnala som akékoľvek spomienky a usmiala sa.
Je to za mnou.
"Tak a teraz mi každá povedzte ako ste na tom s chalanmi, keďže som bola dosť dlho mimo a neviem žiadne pikošky" nechala som visieť vo vzduchu túto tému.
Dievčatá sa pomaly prekrikovali jedná cez druhú. Hovorili hocijaké historky, romániky, spomínali všelijaké mená.
No tomu jednému menu sa dôkladne vyhýbali. Občas mi prišlo smiešne ako chcela niektorá z nich niečo povedať, no pri pomyslení žeby mi tým mohli niečo pripomenúť, ostali ticho.
Toto poobedie bolo však nezabudnuteľné. Už dlho som sa takto nezabavila. Moje pery zdobil neustály smiech, s dievčatami sme sa naháňali po parku, oblievali vodou, hrali karty.
Čisto ako malé deti.
Konečne som sa cítila naplnená životom.
Vo svojom vnútri som necítila minulosť ale prítomnosť.
Prítomnosť bez neho.
Odteraz to takto bude navždy. Už navždy bez neho.
