Krv nie je všetko [HP FF]

TROIS

Postavila som sa pred zrkadlo a zhlboka sa nadýchla.

Moja posledná podoba, priemerná výška i postava a krátke tmavé vlasy a bledšia pleť, ktorej nedokonalosti som každé ráno zakrývala, sa pomaly za čala vytrácať.

Moje telo sa postupne zmenšovalo na detskú výšku a tvár sa mi trošku zaokrúhlila. Vlasy som trochu predĺžila a z nezvyčajnej čiernej sa stala bežná hnedá.

Teraz som konečne vyzerala ako každé iné jedenásť ročné decko.

Usmiala som sa na svoj odraz v zrkadle a na lícach sa mi zjavili jamôčky.

Tak, teraz ste svedkami zrodu nového človeka.
Len ako sa tento malý človiečik dostane do centra Londýna, do Šikmej uličky úplne sám?
Moje auto? Nie, v tejto podobe nie.
Metro? Bez rodiča by to bolo divné.
Mágia? Kašlem na to. No, vlastne to nie je až taký zlý nápad.

Premenila som sa späť na moju nedávnu podobu. Nebudem hovoriť, že pôvodnú, lebo tá je úplne iná.

Nádych, výdych. Nádych, výdych. Predsa si sa nezabudla premiestňovať, Ang....teda Zoé. Znovu som sa nadýchla a s výdychom som sa konečne premiestnila.

Zrazu som sa objavila Deravom kotlíku. Bolo to tu preplnené ako by sa aj na august patrilo, takže si ma nikto nevšimol.

Rýchlo som vyšla z Deravého kotlíka a akonáhle som vstúpila na Šikmú uličku bolo zo mňa opäť malé dievčatko.

Hmmm, takže čo najskôr. Knihy nie, tie by sa mi ďalšiu hodinu za sebou vláčiť nechcelo.

A tak som zamierila k obchodu s hábitmi. Len čo som však uvidela tú radu, ktorá bola nielen v obchode, ale aj pred ním, rýchlo som si to rozmyslela.

Ako som si tak prezerala obchody, uvidela som metly. Rýchlo som sa rozbehla k výkladu, ako by som sa naozaj stala tým malým dieťaťom.

Po tom, čo som sa nasilu odtrhla od obchodu s metlami som zamierila k Olivanderovým prútikom. Prútik už síce mám, no je starý a veľmi vzácny. Čo keby mi ho niekto zlomil? To by som už naozaj začala lámať krky.

Po dlhom uvažovaní som sa teda rozhodla navštíviť aj tento obchod. Veď peňazí mám dosť.

Keď som vošla do obchodu, pán Olivander tam už čakal.

,,Dobrý deň" pozdravila som slušne.

,,Dobrý, slečna...." pozorne si ma prezrel ale v pamäti si nevybavil nikoho, komu by som bola podobná.

,,Clearwaterová" dokončila som.

,,Takže prvý prútik, slečna Clearwaterová?" spýtal sa a zmizol za regálmi prútikov.

Zmohla som sa iba na zamyslené Hmmmmmm. Tuší niečo? Dúfam, že nie.

Kým som si skúšala prútiky pán Olivander hovoril iba tento nie, alebo iba nie, za čo som bu bola nesmierna vďačná.
Tým, že by som mu proste povedala: Jablkové drevo, šľacha z dračieho srdca, dvanásť a trištvrte palca neohybná ( jop, takú mám ja. ♡ Pottermore. Akú máte vy?), by som mu isto pomohla ale bolo by to fakt divné a otázok by som sa už asi nezbavila.

No a tak som skúšala jeden prútik za druhým. Keď sa pán Olivander konečne rozhodol skúsiť už spomínané jablkové drevo s jadrom zo šľachy z dračieho srdca konečne sa mi uľavilo.

Nakoniec som za prútik zaplatila a pozrela sa na hodiny. Čooo? Bola som tam pól hodinu? Rýchlo som utekala k madam Malkinovej pre habit, kde už nebolo nikoho.

Tak nakoniec som sa po hodine tešila domov, s úžasným pocitom, že všetci okolo mňa žijú a sú zdraví a šťastní.

Ako som sa vracala naspäť cez deravý kotlík do cesty sa mi postavil nejaký obor.
Hneď na to hostinský s menom Tom, vyslovil to legendárne meno.

,,To je Harry Potter."

_____________________________

If you like this story
pls
vote
comm