Raz, keď som bol nováčikom na High School, uvidel som chlapca z našej triedy, ktorý šiel zo školy domov. Volal sa Kyle. Vyzeralo to, že nesie domov všetky učebnice. Myslel som si: „Kto by odnášal v piatok všetky knižky? Musí to byť pekný hlupák!“ Ja som mal naplánovaný celý víkend – párty a futbalový zápas s priateľmi na zajtrajšie odpoludnie...
Pokrčil som ramená a šiel som ďalej. Ako tak idem, uvidel som bandu chalanov, čo utekali jeho smerom. Bežali na neho. Vytrhli mu knižky z rúk, podrazili nohy tak, že pristál v blate. Jeho okuliare odleteli a videl som ich dopadnúť do trávy asi 10 stôp od neho. Pozrel sa na mňa a ja som uvidel ten strašný smútok v jeho očiach. Trhalo mi srdce. Pribehol som mu na pomoc a ako sa plazil a hľadal okuliare, uvidel som v jeho očiach slzy. Podal som mu ich a povedal som: „Títo chalani sú hajzlíci, nevedia sa normálne chovať!“ Pozrel sa na mňa, povedal: „ďakujem“ a na jeho tvári sa objavil úsmev. Bol to jeden z tých úsmevov, čo prejavujú skutočnú vďačnosť. Pomohol som mu pozbierať knižky a opýtal som sa kde býva.
Ukázalo sa, že neďaleko mňa. Pýtal som sa, prečo som ho nikdy predtým nestretol. Vraj chodil na súkromnú školu. (Nikdy predtým by som sa nedal dokopy s chlapcom zo súkromnej školy!) Niesol som mu pár knižiek a celú cestu sme sa rozprávali. Ukázalo sa, že je to fajn chalan. Pýtal som sa, či si nechce zajtra zahrať futbal. Že „áno!“ Celý víkend sme boli spolu vonku a ja som spoznal Kylea viac a obľúbil som si ho. Aj moji priatelia ho brali...
V pondelok ráno tu bol Kyle s hromadou kníh späť. Zastavil som ho a so smiechom som mu povedal, že bude mať dobré svaly z tých knižiek. Len sa smial a polovicu knižiek mi naložil. V priebehu štyroch rokov sme sa stali najlepšími priateľmi. Posledný rok sme premýšľali o nejakej škole. Kyle sa rozhodol pre Georgetown a ja pôjdem na Duke. Vedel som, že vždy budeme priateľmi a tie míle nebudú žiadnym problémom. On sa chcel stať lekárom a ja som hodlal využiť štipendium na prácu okolo futbalu. Kyle bol premiantom triedy, teda si musel pripraviť predslov na záverečnú slávnosť školy. Hneval som ho, že si zamachruje, ale bol som rád, že to nemusím byť ja tam hore a hovoriť.
Záverečný deň bol tu. Videl som Kylea, vyzeral skvele! Bol jedným z tých chlapcov, ktorý dospel a našiel sa v priebehu rokov na High School. Zosilnel a veľmi mu pristali okuliare. Mal viac dievčat ako ja, všetky ho milovali, až som niekedy žiarlil. Dnes bol ten deň! Videl som, aký je nervózny z predslovu, tak som šiel za ním, potľapkal ho po chrbte a povedal som: „Hej, chlape, budeš dobrý!“ Pozrel sa na mňa tým vďačným pohľadom, usmial sa a „diky!“ – povedal.
Začiatok predslovu mal za sebou, odkašľal si a pokračoval: „Záver školy je čas, aby sme poďakovali všetkým, čo nám pomohli cez tieto ťažké roky. Rodičom, učiteľom, súrodencom, možno trénerovi, ale hlavne priateľom.. Som tu, aby som vám všetkým, ktorí ste niečí priateľ povedal, že byť niekomu priateľom, to je ten najväčší dar, ktorý môžete niekomu dať.
Poviem vám príbeh...“ Pozeral som sa neveriacky na svojho priateľa, keď začal rozprávať o dni, keď sme sa po prvý raz stretli. Plánoval, že sa cez víkend zabije. Hovoril o tom, ako si vypratal školskú skrinku, aby jeho mama nemala s tým neskôr starosti a niesol si veci domov. S vážnosťou sa na mňa pozrel a máličko sa usmial: „Vďaka že som stretol priateľa. Ten ma zachránil od môjho nevysloveného rozhodnutia.“ Počul som to zdesenie v dave, keď nám ten príjemný a populárny chlapec povedal všetko o svojom najslabšom životnom momente. Videl som jeho mamu a otca, ako sa na mňa pozerali s vďačnosťou v očiach.
Dodnes si neuvedomujem hĺbku svojho činu. Nikdy nepodceňujte silu okamžiku. Jedným, jediným gestom môžete zmeniť život človeka. Niekedy k lepšiemu a tiež občas k horšiemu. Neexistuje žiadny začiatok alebo koniec. Jediné čo máš je teraz. Včera je história, zajtrajšok je náhodou, dnešok je darom.
