Otec jednej veľmi bohatej rodiny zobral raz svojho syna na vidiek s úmyslom ukázať mu, v akej biede niektorí ľudia žijú. Pár dní a nocí strávili na istom malom hospodárstve, ktoré vlastnila pomerne chudobná rodina. Keď sa vracali domov, otec sa syna pýta, ako sa mu výlet páčil.
"To bolo úžasné, ocko!"
"Videl si v akej biede tí ľudia žijú?", hovorí otec.
"Videl."
"Tak mi povedz, čomu si sa na tomto výlete naučil?"
A syn mu nato odvetil:
"Videl som, že my máme jedného psa a oni štyroch. My máme bazén do polovice záhrady a oni potok, čo nikde nekončí. My sme si kúpili do záhrady lampáše a im v noci svietia hviezdy. Naša veranda siaha až po prednú záhradku a im patrí celý horizont. My žijeme na malom pozemku a oni majú polia, ktorým nedovidíš konca. My máme sluhov, čo nás obsluhujú, ale oni slúžia druhým. My si svoje potraviny kupujeme, kým oni si pestujú svoje vlastné. Náš pozemok je obohnaný ochranným múrom, ich chránia priatelia."
Otca to načisto umlčalo.
A potom syn dodal: "Ocko, ďakujem ti, že si mi ukázal, akí sme biedni."
No nie je to úžasné, keď sa človek dokáže pozrieť na veci z nadhľadu? To nás potom núti zamýšľať sa nad tým, čo by sa stalo, keby sme dokázali byť vďační za to čo máme a nerobili si starosti kvôli tomu, čo nemáme.
Vážme si čo máme a zvlášť svojich priateľov!
