Na smrteľnej posteli si Alexander Veľký zavolal svoju armádu a generálov, aby im prezradil svoje posledné tri priania:
Prvé: Keď zomriem, nech moju truhlu nesú najlepší lekári.Druhé: Celé moje nahromadené bohatstvo – peniaze, zlato, drahé kamene – nech je rozsypané pozdĺž cesty k cintorínu.Tretie: Moje ruky nech sú voľné a nech visia z rakvy tak, aby ich všetci videli.
Jeden z jeho generálov, ktorého toto nezvyčajné posledné prianie prekvapilo, požiadal Alexandra Veľkého o vysvetlenie. A on mu povedal:
„Chcem, aby moju truhlu niesli najlepší lekári na dôkaz toho, že až príde čas pozrieť sa smrti do očí, tak ani tí najlepší lekári na svete nemajú tú moc uzdravovať...
Chcem, aby bola cesta, ktorá vedie k cintorínu, obsypaná mojimi pokladmi, nech každý vidí, že materiálne bohatstvo získané na zemi aj na zemi zostane...
Chcem, aby sa mi – keď ma ponesú – kývali ruky voľne vo vetre, a to preto, aby ľudia pochopili, že sme prišli na tento svet s holými rukami a s holými rukami ho aj opúšťame a že ten najcennejší poklad zo všetkého sme si už vyčerpali – je ním ČAS.“
Do hrobu si nevezmeme žiadne materiálne bohatstvo. ČAS je naším najcennejším pokladom, pretože je obmedzený. Vieme si nazhromažďovať mnoho materiálneho bohatstva, ale nedokážeme si vyprodukovať viac času.
Takže keď sa rozhodneme venovať niekomu svoj čas, darovali sme mu vlastne časť svojho života, ktorú si už nikdy nemôžeme vziať späť. Náš čas je náš život!
Najlepší darček, aký môžete dať svojej rodine a priateľom, je váš čas.
Keď vám dá dostatok času, podeľte sa oň so všetkými, ktorých máte radi.
