Jedného dňa putoval muž so svojím psom. Vedel, že už je mŕtvy a mal namierené do neba. V tom momente sa pred ním zjavila nádherná zlatá brána a vedľa nej stál a usmieval sa fúzatý starý pán v bielom oblečení.
„Dobrý deň, mladý muž,“ hovorí starec pri bráne.
„Nech sa páči, poďte ďalej. Počkať, pane, ale bez psa! Tí sem samozrejme nemôžu.“ Zastavil starca muž pri bráne.
V tú chvíľu muž zosmutnel, obišiel bránu a pokračoval vo svojej ceste ďalej. Po čase prišli k inej bráne.
„Dobrý deň, čo je tu prosím?“
„Tu je nebo,“ odpovedá muž pri bráne.
„A môžu sem ísť psi?“
„Samozrejme, pane. Tamto je studňa. Pokojne mu napustite do misky vodu a cíťte sa tu ako doma.“
„Viete, my sme pred chvíľou išli okolo takej istej brány a ktosi nám povedal, že nebo je tam u nich.“
„Aha, tamtí? To je peklo.“
„A nevadí vám, že sa vydávajú za vás?“ Spýtal sa starec nechápavo.
Muž pri bráne sa iba pousmial a odpovedal:
„Vôbec nie. Oni nám odoberajú tých, čo sú schopní nechať svojho psa vonku.“
