Monsters

Kapitola 5.

Kapitolu píše Sorsha.

Utekala som ulicou a úspešne sa vyhýbala ľuďom so stánkami. Vážne, tí ľudia by sa mali spamätať. Toľko stánkov sa môže nachádzať fakt len v Japonsku. Ľudia na mňa pokrikovali a vyhrážali sa ale ja som mala iné problémy. Hľadala ma polícia už pekných pár dní. Na moju obranu, nieje to moja chyba. Mám známeho, s ktorým spolupracujem už dlhú dobu. Pracujeme s umením a tiež s malými hračičkami ako sú zbrane, ohňostroje a podobne. Máme na to povolenie! Bohužiaľ, môjmu partnerovi boli tie peniaze, ktoré získavame málo a preto ma udal. Som hľadaná osoba v Austrálii ale o tom neskôr. Samozrejme že mal z toho nejaký zisk. Takže náš obchod zavreli (asi si mysleli že veci v ňom sú ukradnuté) a ja som 'zločinec'. Proste som bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste.

Už ma to vážne ale prestávalo baviť. Zašla som do uličky a ukryla sa medzi odpadkami. Polícia si ma nevšimla ale určite to týmto nekončí. Musím sa nejak dostať preč. Precestovala som toho dosť ale nemám v pláne stať sa zločincom v každej zemi kde sa ocitnem!

Zvuky sirén už zmizli a tak som pokojne vyšla na ulicu. Našťastie v Japonsku existuje viac ľudí, ktorí by mohli pomôcť. V tejto ulici nebolo veľa ľudí. Domy boli zväčša opustené a bolo tu len pár obchodníkov. Zrejme nelegálne veci. Táto celá ulica mi pripadá nelegálna. Musím sa dostať do Tokya. Nachádzam sa v meste Sagamihara takže do troch dní by som mala byť preč. Musím sa dostať na letisko. Najprv ale idem navštíviť môjho drahocenného strýka Daisukeho. Je to moja posledná šanca.

V tomto meste niesu ľudia veľmi dôverčiví, takže ma asi nikto len tak nezvezie. Taxíkom nejdem lebo nedôverčivá som aj ja. Radšej to zájdem po svojich.
Neďaleko od domu môjho strýka sa konal pohreb. Nemal veľmi smutnú atmosféru. Ľudia boli oblečení v bielom. Všetci do jedného. Bolo pekné počasie a blízko pri hrobe bola krásna sakura, ktorej lístky padali všade navôkol. Nebolo tam veľa ľudí ale všimla som si pár drobností. (Keď sa to tak dá nazvať) Konal sa pohreb chlapca menom Clarion. Zvláštne meno. Na náhrobnom kameni bol vytesaný dátum narodenia a dátum smrti. Zomrel ako dvadsaťtriročný a bol to vojak. Taktiež som si všimla mladú ženu s maličkým bábätkom hneď na prvej stoličke. Čakala tam kým mal kňaz výklad, ktorý netrval dlho. Za malú chvíľu sa ľudia rozišli ale ona tam ostala. Ostala tam sedieť a potichu rozprávala. Určite rozprávala pár slov nebožtíkovi. Už ďalej neplakala. Namiesto toho sa usmiala. Pár jej slov som zachytila. Má radosť z toho, že nemusí zostať v tomto pokazenom svete dlhšie. Úprimne mu bola vďačná a bola šťastná. Najprv sa mi to zdalo zvláštne a potom som si uvedomila že nemal šťastný život keď bol vojak. Určite mal šťastné chvíle s rodinou ale nemohol byť s ňou dlho. Tá žena nebola sobecká. Neplakala. Bola šťastná aj zaňho. Mohla tu sobecky histerčiť ale neurobila to. Zrazu som k nej pocítila rešpekt a obdiv. Ja som na pohreby nechodila. Nemohla som to tam vydržať. Hrozne som smútila. Nenapadlo mi že sa majú teraz lepšie.
Chvíľu som tam stála a potom som sa vybrala do domu môjho strýka. Svietilo sa skoro všade okrem mojej starej izby. Dokonca som aj počula tú hlučnú hudbu z izby o dve okná ďalej. Bola to izba mojej sesternice Hime. Usmiala som sa a zaklopala na dvere. Otvorilo mi malé dievča. Lisa.
,,Vítaj, Mona!" Vykríkla s nadšením a vrhla sa mi okolo krku. Áno, moja rodina ma prezýva Mona. Malé deti a ľudia s prízvukom to nevedia vysloviť.
,,Ahoj, Lisa. Zavedieš ma za Daisukem?" Spýtala som sa. Prikývla a už utekala hore schodmi. Nemala som čas sa zo všetkými zvítať. Len som utekala za ňou. Odviedla ma k bielym dverám na konci chodby, usmiala sa a odcupitala preč. Neochotne som zaklopala.
,,Ďalej!" Vykríkol.
Vošla som dnu. Zacítila som vôňu jasmínového čaju a uvidela strýka, ktorý sedel u nízkeho stola v tureckom sede a hral nejakú stolnú hru s kamarátom Iggim. (Vážne sa volá Iggi.)
,,Vitaj u nás, Mona. Dáš si čaj?" Povedal a ani nespustil hru z očí.
,,Prečo nie?" Iggi mi nalial do šálky čaj a ja som podišla k stolu. Stôl bol nízky, drevený a mal jednoduchú štruktúru. Sadla som si do tureckého sedu a zobrala čaj do rúk. Sotva som otvorila ústa, Daisuke vykríkol:
,,Vyhral som!" Iggi sa zatváril urazene a odpil si zo svojej šálky.
,,Nabudúce ťa porazím, ty maniak!" Fakt. Chcela by som mať ich problémy. Otočila som sa na Daisukeho a on sa ozval:
,,Iggi, necháš nás tu osamote prosím?" Iggi vstal od stola, uklonil sa a odišiel z izby. Nadýchla som sa a chcela sa ozvať ale strýko ma prerušil:
,,Všetky vlakové spoje sú vypredané a nebude možné sa tam dostať pre tentokrát lietadlom. Sú prísne strážené kvôli zvýšeniu teroristických útokov." Pozrel na mňa a odpil si zo šálky. Kto vie či v tom bol čaj. Zmohla som sa len na:
,,Aha." Nasledovala chvíľka ticha a potom predomňa podstrčil kus papiera.
,,Mám pre teba robotu."
Prekvapene som naňho pozrela a zobrala do rúk papier. Bolo na ňom pár nezmyselných znakov a potom meno.
,,Musíš..." Prerušila som ho.
,,Musím nájsť človeka menom... Xeriam. Čo s ním?" Odpila som si zo šálky.
,,Nachádza sa v New Orleans a onedlho, aspoň to tak vyzerá, bude mať vlastnú svorku. Mala by si sa k nemu pridať. Vždy si chcela navštíviť New Orleans, nie? Každopádne nieje neschopný ako tí predtým a môže ťa veľa naučiť. Myslím že by sa ti tam darilo. Ty si budeš žiť v New Orleans a my to tu zatiaľ nejako vybavíme. Dobre?" Pozrel na mňa a ja som nemala slov. Keď som bola malá, myslela som si že strýko Daisuke je mág. Dokázal takmer všetko. Teraz si to nemyslím. Teraz si myslím že má známosti. Samozrejme, čo by to bolo za strýka keby sa niekedy podelil o skúsenosti a informácie? Chvíľu som váhala ale nakoniec som len prikývla a povedala:
,,Dobre. Dostanem sa tam pekne po starom. Budem mať aj nejaký doprovod?"
,,Ale samozrejme. Pôjde s tebou Bria, vďaka ktorej získate plachetnicu a potom aj Kai, ktorý s tebou pôjde pekne po zemi. Vieš aby sa ti nič nestalo. A keď ide o to, kedy vyrážate tak to je na tebe. Môžeš sa tu zdržať ako dlho chceš.
,,Vyrážame hneď." Vyhŕkla som.
,,Ako chceš. Máš pri sebe aj nejaké veci?"
,,Vôbec nič."
,,Tak fajn. Niečo ti zbalím. Ty choď zatiaľ nájsť Briu a Kaia. Dobre?" Pozrel na mňa. Odložila som šálku a prikývla. Vybrala som sa hľadať tých dvoch.

Stáli sme pred dverami a Daisuke mi podával ruksak s potrebnými vecmi.
,,Buďte opatrní." Prihovoril sa. Pobozkal ma na čelo. Bria a Kai už netrpezlivo kývali nohami. Tuho som Daisukeho objala a išla za nimi. Daisuke nám naposledy zakýval a vrátil sa dnu do tepla.
,,Tak fajn. Atlanta hovoríš?" Spýtal sa Kai.
,,Presne tak." Odvrkla som
,,Výborne."
Premenili sme sa do vĺčej podoby a vydali sa na cestu. Niečo musím Kaiovi uznať. Je výborný sprievodca.