Monsters

Kapitola 11.

Kapitolu píše Shadown.

Posledný čas mám veľké migrény. Aentir na mňa poslednú dobu kašle. Nemá na mňa čas. Stále je mimo domu. Začínam mať pocit, že má už nemiluje. Dokonca spolu už ani nespávame. Myslela som, že mi bude oporou, no nestalo sa tak. Sadla som si na schody a povzdychla si. Hlava mi išla prasknúť od toľkých zvukov.

"Nevieš, kde je Aentir?"spýtala som sa okoloidúceho Tobyho. Smutne pokrútil hlavou. Presne takúto odpoveď som čakala. Ach. Vyšla som hore do izby. Nik v nej nebol. Ľahla som si na zem a snažila sa uvoľniť. Pred pár mesiacmi to ešte fungovalo, no teraz neviem, čo mám robiť. Nič nezaberá. Vstala som zo zeme a prešla k oknu. Vonku bolo tak nádherne. Všetko kvitli a okolo poletovali vtáky. Veľmi som zatúžila prejsť sa a usporiadať si myšlienky. V dome je veľa hluku, možno preto ma tak bolí hlava. Vyšla som z izby a zamierila som k Hayley. Otvorila som dvere od jej izby. Mala to tak nádherne zariadené. Niekedy som jej závidela.

"Nechcela by si sa prejsť?"opýtala som sa jej spoza dverí. Videla som na nej, že nad tým premýšľa. Nevedela som, ako sa rozhodne.

"Tak dobre, no nie ďaleko. V lesoch sa nevyznám."povedala s úsmevom.

"Neboj, máš vedľa seba experta na orientáciu."vyškerila som sa na ňu.

"No jasné. Už to vidím."zasmiala sa. Pražené som do nej strčila.

"Hej! Nepočula si, že za pravdu sa bije?"uchechtla sa ešte viac.

"Možno raz."zasmiala som sa. Keď sme boli pri dverách, rozhodla som sa oznámiť ostatným, že odchádzame.

"Haló! Shad a Hayley odchádzajú do lesa!"zvrieskla som na celý dom a otvorila dvere. Ovanul má svieži vzduch.

"Aj ty máš debky z toho všetkého?"spýtala sa ustarostene Hayley. Povzdychla som si.

"Áno. Už mi to celé lezie na nervy. Celý čas mi je na nič, no najviac ma bolí, že strácam Aentira. Poslednou dobou na mňa nemá čas a stále je preč. Mám pocit, že ho už nepriťahujem. Keby som bola žiarlivá priateľka, normálne by som si myslela, že má podvádza."zasmiala som sa a Hayley so mnou.

"Myslím, že máš pravdu. Nabudúce začneme operáciu kobra a budeme sledovať Aentira v nočných kluboch."zasmiala sa Hayley. Bola som rada, že som sa mala konečne s kým pozhovárať. Každý ma v Tom prekliatom dome ignoroval. Už mi to liezli na nervy.

"Ach. Čo by som dala za to, aby sa všetko vrátilo do starých koľají. Chcela by som byť normálny človek a mať naspäť starého Aentira."pousmiala som sa nad tou predstavou. Bolo by to úžasné.

"Aj mne by sa to páčilo."povedala Hayley.

"Čo? Mať naspäť Aentira? Nikdy?"zavtipkovala som.

"To nemyslím."povedala cez smiech Hayley. Bolo mi s ňou úžasne.

Počula som, ako niečo zrazu presvišťala vzduchom. Čo to je? Zistila som to až, keď mi to prepichlo celú nohu a zrazilo má to k zemi. Šíp. Ale čo to? Hayley sa na mňa šokované pozrela.

"Bež! Bež!"kričala som po nej. Neváhala a utiekla. Vedela som, že pomôcť mi vstať by nevyšlo. Nedokázala som sa postaviť. Tak by nás chytili, alebo zabili obidve. Ochránila som ju. Zacítila som smrad vo vzduchu. Len to nie. Otrávený šíp nie. Úplne ma to zrazilo k zemi. Nedokázala som sa pohnúť. Počula som len, ako ku mne niekto kráča. Bol to muž. Blond vlasy a prenikavo modré oči. Zaľúbila by som sa do neho, ak by mi pred chvíľou neprestrelil šípom nohu.

"Ahoj maličká."pozdravil má posmešným tónom. "Naložte ju do auta! Vyrážame na výlet!"zakričal do diaľky.