Monsters

Kapitola 9.

Kapitolu píše Sorsha.

Prehovárala som Kaia aby sa vrátil ale bol príliš tvrdohlavý. Je to na jeho vlastné riziko a  nechcela som sa s ním hádať.

,,Choď to tu radšej preskúmať."
Ozval sa. Vážne výborný nápad.
Pozorne som si prezrela dom so záhradou a neušla mi jedna maličkosť:
,,Načo majú, do frasa, tak veľký dom? To tam žije celé Mongolsko?" Hlúpa otázka. Ako vždycky. Ale nevedela som to pochopiť.
,,Trochu prehnané. Tiež si myslím." Jednoducho odpovedal. Jednoduchosť. Toto krásne slovo presne Kaia vystihuje.

Tak či onak, šla som to 'preskúmať'. Sotva som došla k dverám na opačnej strane, nejaké dievča na mňa pokrikovalo, malý zmrd zmlátil Kaia a vrčal tam vlk s vycerenými zubami. Vážne, výborný nápad. Ísť to 'preskúmať'.
Už po mne chceli vyštartovať, keď som proste zdvihla ruky a povedala: ,,Vzdávam sa." Toľko veľa prehnaných reakcií. Veď ideme len na návštevu...

...

,,Takže ty si Xeriam tiež?" spýtala som sa.
,,Áno. A volám sa Toby." odpovedal, zmenil sa na vlka a šiel spať. Takže po pol hodine tu máme hneď dva problémy.
1. Neviem, ktorý Xeriam je ten 'správny'.
2. Jeden z nich sa už dvakrát premenil na vlka, druhý sa premenil raz. Len pre takú  maličkosť ako je spánok. Nemali by tak bezmyšlienkovo používať svoje schopnosti.

Bolo už neskoro večer. Potrebovala som informácie ale to si nechám až na zajtra. Stále som nedokázala pochopiť načo im je tak obrovský dom. Drahý nábytok, drahé auto, plná chladnička jedla. Žili tu len štyria. Za toľko peňazí... Toľko chudobných ľudí by dokázali nakŕmiť. Vážne sa mi toto miesto nepáčilo. Keď som bola malá, rodičia ma učili, aby som svoje emócie neprejavovala veľmi. Len trochu. Emócie ako znechutenie, strach, bolesť a podobne majú byť skryté. Doslova som bola z tohoto miesta znechutená. Nemôžem odísť. Mám tu prácu. Neviem iste akú ale musím tu zostať. Nemôžem Daisukeho sklamať. 
Moja hlava bola plná myšlienok ale už je neskoro. Neskoro v noci sa nikdy nič dobré nestane. Postavila som sa zo stoličky a chystala sa na odchod.

,,Kam ideš?" spýtal sa Xeriam.
,,Von. Preč."
,,Máš kde bývať alebo také niečo?"
,,...také niečo. Zatiaľ sa majte. Prídem na návštevu a pozhovárame sa."
Odprevadil ma ešte k dverám a dodal:
,, Ináč, ten tvoj kamoš, Kai či ako... Už odišiel. Vraj sa o seba postaráš a že sa ti ozve."
,,To je dobre. Ďakujem. Prajem dobrú noc." otočila som sa na päte a zmizla na cestičke k lesu.
Nemala by som to robiť ale zmenila som sa na moju druhú podobu. Vybehla som hlboko do lesa. Mám ísť spať alebo... nemala by som to robiť. Je neskoro večer. Neskoro večer sa nikdy nič dobré nestane. Len chvíľu. Otočila som sa a vyrazila do mesta. Nikdy by som si nepomyslela že New Orleans bude v noci také krásne. Ešte stále boli otvorené niektoré reštaurácie, puby a bary. V svojej podobe človeka som sa vybrala do jedného pubu. Bolo neskoro večer. Vraj sa neskoro večer nikdy nič dobré nestane. Proste si musíme ľahnúť a ísť spať. Aj takéto myšlienky mi prebiehali hlavou keď som otvárala dvere. Po vstupe za prah už som na to nemyslela. Krásne tóny hudobných nástrojov a príjemný tón ženského hlasu ma presvedčili zostať. Len pár chvíľ som počúvala ten nádherný jazz keď sa ma pán u stola spýtal:
,,Ponúknem vás niečím?"
Bolo neskoro večer​. Neskoro večer sa nikdy nič dobré nestane, spomenula som si.
,,Len vodu, prosím." Nie. Neskoro večer sa nikdy nič dobré nestane. Pán sa už chcel otočiť keď som ešte dodala:
,,A pohár červeného vína. Toho najlepšieho aké nájdete." Usmial sa a odkráčal. Tak a bolo.
Vraj sa neskoro večer nikdy nič dobré nestane.
Ale veď sa nám zatiaľ nič zlé neskoro večer nestalo.
,,Pôjdem. Za chvíľu." proste som si odpovedala, započúvala sa do muziky a prestala rozmýšľať. Tu v New Orleans.