Utekala som čo najďalej od neho. Potrebovala som to predýchať. Sadla som si na lavičku v parku a dlaňou som zotierala slzy, ktoré neustále tiekli po mojej tvári. Z bundy som vytiahla svoj mobil a vytočila som číslo, na ktoré
som nevolala už dlhú dobu.
,,Vedel si to?!" vyhŕkla som hneď, čo to zdvihol.
,,Rosema-."
,,Nie Niall, chcem vedieť či si to vedel"
,,Áno" znel rozrušene. Bolo mi to jedno, jediné čo ma zaujímalo bolo to, že mi všetci klamali.
,,Ako si mi mohol klamať? Vedeli o tom všetci však?!"
,,Nehnevaj sa. Čakali sme kedy ti to Harry povie. Nikto z nás na to nemal právo, iba on. Boli sme si veľmi blízky Rosemary. Chcem len aby si vedela ,že som tu pre teba vždy bol a aj budem, aj keď si to nepamätáš"
Tak veľmi ma to zasiahlo. Boli sme si blízky ale ja si ho vôbec nepamätám. Každému len ubližujem. Bolo by lepšie, keby som vtedy zomrela.
Neodpovedala som mu, nedokázala som to kvôli vzlykom opúšťajúcim moje hrdlo.
,,Mrzí ma to"
,,Tiež ma to mrzí, Niall" boli to moje posledné slová predtým, než som hovor vypla.
Tak veľmi som teraz chcela byť v Harryho náručí a bozkávať jeho pery. Nedokázala som sa cez to preniesť. Nevedela som zniesť pravdu.
Bolo niekoľko hodín po polnoci a ja som kráčala nočnými ulicami Londýna. Pomaly som sa blížila k matknimu domu.
Opatrne som otvorila dvere a snažila som sa prejsť do ,,svojej" izby lenže všimla som si svetlo v obývačke.
Sedela tam matka a vedľa nej bol Harry.
