Od tej noci sa tu neukázal.
Keď som sa ráno zobudila,nebol tu. Snažila som sa mu dovolať, no nedvíhal mi. Nikto o ňom nič nevedel.
Bolo skoro ráno no ja som nespala. Nemohla som. Čakala som, kým príde otec ma zoberie ma domov. Dnes mi spravia posledné vyšetrenia s môžem odísť. Stále mi odporúčajú psychológa a môj otec samozrejme súhlasí. Lenže ja nesúhlasím a ani nikdy nebudem. Nie znova.
Ozvalo sa slabé klopanie na dvere. Moje obavy sa vytratili s ja som prudko zdvihla hlavu smerom k dverám. Moje nadšenie okamžite zmizlo keď som v dverách videla stáť môjho lekára.
,,Vidím, že si už hore Rosemary. Spravíme ti pár vyšetrení a potom ťa pustíme domov. Dúfam, že si to s tým psychológom ešte dobre premyslíš"
Jeho slová som nevnímala. Moje telo pociťovalo strach. Nechcela som ísť domov, bála som sa toho čo ma čaká. Môj otec je zo mňa na práškoch-tak ako ja- a jediný človek ktorý sa o mňa zaujíma mi nedvíha telefón. Po pár vyšetreniach ma naozaj pustili domov. Predpísali mi znova niekoľko liekov a dali mi podpísať pár papierov. Pobavila som svoje zvyšné veci a vybrala som sa na parkovisko, kde ma mal čakať otec.
,,Ahoj"
Otec ma ani neodzdravil. Len kývol hlavou a naštartoval auto. Bála som sa, že som stratila jeho dôveru. Je to jediný človek ,ktorý zostal pri mne.
,,Mrzí ma to" zašepkala som a pozrela som sa do jeho tváre. Sledoval cestu a nevenoval mi jediný pohľad.
,,To som už počul. Spravila si to znova" znova ? Čože?
,,O čom to rozprávaš ?" Nechápavo som sa opýtala a v jeho očiach som videla zdesenie. Povedal niečo, čo nechcel. Bola som zmetená.
Auto zastavilo a my sme sa ocitli pred našim domom. Otec zobral moju tašku a pobral sa do domu.
...
Sedela som na posteli v svojej izbe a sledovala som výhľad z môjho okna na prázdnu ulicu. Von sa už stmievalo a počasie nebolo najlepšie, keďže bola obrovská búrka. Moja nálada vyzerala presne tak isto ako počasie.Búrka. Bola som doma z nemocnice, no nikto sa mi neozval. Niall mi neodpisuje, Harry mi nedvíha a nikoho iného z nich nepoznám tak dobre, aby som im písala. Vlastne na ostatných teraz ani nemám náladu. Sedím tu takto už niekoľko hodín. Čas ide naozaj pomaly.
V očiach sa mi začali tvoriť slané kvapky sĺz a ja som vedela, že to nebude dobré. Moje telo sa začalo triasť. Nechcela som plakať, nechcela som sa trápiť, no vedela som, že sa to nedá. Môj otec sa so mnou nerozpráva, neverí mi... určite ma neznáša. Nemám už nikoho. Nemám kamarátov, rodinu.. nemám matku. Jej odchod ma bolel snáď najviac. Myslela som, že jej na mne záleží a neodpustí ma, no ona spravila presný opak. Zbalila si veci a zbabelo ušla a ja ani neviem prečo. Otec mlčí, nikdy mi nechce povedať pravý dôvod. Vždy mi všetko tajili.
Až neskôr som pochopila dôvod.
