Vystraš sa

-Jop, it is rýl 2-

Pokračujeme v sérii "Jop, it is rýl" :D a ja mám pre vás pokračovanie životného príbehu Malerriee (malerriee). Písala ho spôsobom, ako keby mi to hovorila a keďže som lenivá, nebudem to upravovať do pohľadu tretej osoby, ale nechám to takto. 

Dúfam, že to nevadí. :D

Enjoy! ☺

Predali sme dom o ktorom si písala (o ktorom som písala v prvom dieli) a dôvodom bol práve rozvod mojich rodičov. 

Moja mama kúpila dom v Bardejove, no mne sa tam nepáčilo a kedže mám brata na Cypre tak sme sa rozhodli presťahovať práve tam. Brat súhlasil a tak sme odleteli na Cyprus. Zvítali sme sa s jeho priateľkou a nevlastným synom. A potom sme sa vybrali do nového domu.

Keď sme vošli dnu, pocítila som smútok a tažobu, no prikladala som to nedostatku spánku kedže sme cestovali vyše jedného dňa. Po prehliadke nášho domu som zistila že nám patrí horné poschodie a majiteľ býva pod nami. Nebol to problém lebo schody na druhé poschodie viedli z vonka okolo domu. 

Rozhodla som si dať sprchu. 

V dome boli dve kúpeľne a ja som išla som do tej pri kuchyni. Za vaňou sa nachádzalo okno a balkón, ktorý smeroval z kuchyne a detskej izby. Stále som sa otáčala na balkón lebo som mala pocit, že ma niekto sleduje, no keď som sa pozrela do okna nikto tam nebol. 

Po sprche som vošla do detskej izby, no mala som pocit, že mi niekto vysáva energiu. Ľahla som si na jednu z dvoch postelí a zaspala. 

No stále som sa budila s pocitom, že sa na mňa niekto pozerá z kúpeľne detskej izby. „Divné." pomyslela som si. 

Potom sa celý týždeň nič zvláštne nedialo. No to sa čoskoro zmenilo.

Sedeli sme na gaučoch v obývačke a hrali nejakú hru, keď v tom som zahliadla malého chlapčeka ako behá okolo nás. Myslela som, že je to sused alebo niekto iný z okolia. No všimol si ho aj brat a začal sa pozerať nepríčetným výrazom.

„Kto je to?" opýtala som sa. 

„Tento chlapec sa nám v tomto byte zjavuje už pol roka," povedal brat a mne skamenel úsmev na tvári. Chcela som sa spýtať, prečo to neriešili s médiom, no v tom sa chlapček začal smiať. Bol to prerývaný smiech s plačom chcela som si zakryť uši (nemohla som to už počúvať), no nedokázala som sa ani pohnúť musela som sa naňho pozrieť. Niekho mi pripomínal.

V tom odišiel na chodbu a zmizol. Je zvláštne, že sme nekričali, ale keď človek zbadá ducha urobí s v ňom nejaký zvláštny pokoj. Nepociťovala som strach, skôr zvedavosť, prečo je v tomto dome. 

Už bolo dosť hodín zaspali sme s Biancom (nevlastný synovec) na gauči v obývačke. Prebudil ma náhly krik s plačom. Bol to Bianc a utekal do izby. Niečoho vystrašilo. Pozrela som sa na mobil a zbadala, že boli tri hodiny ráno. Hneď ma napadlo to, čo asi väčšinu z nás. Tri hodiny ráno je čas démonov. Striaslo ma. Nedokázala som sa hýbať, stuhla som a tak som sa prinútila zaspať.

Ráno som išla za svojim bratom, Tomášom, a musela som z neho dostať vysvetlenie minulej noci. „Bianc v noci z ničoho nič začal kričať a plakať. Vysvetlíš mi o čo tu ide?" zvýšila som hlas.

Vysvetlil mi, že niečo s týmto domom nie je v poriadku, no majú dobrú cenu za nájomné a nemajú sa kde presťahovať. 

„Nič vážne sa nestalo. Neublížil nám, tak čo chceš?" začal na mňa kričať so strachom v hlase. Určite ho to znepokojovalo, no nechcel to dať najavo. 

Ak je to čokoľvek, nechala som to tak. Nechcela som ho provokovať. 

V noci som častokrát počula hlasy. V jeden určitý večer som zostala s Biancom sama doma a boli sme v detskej izbe. Bola som na notebooku a Bianc na mobile. Bianc sa postavil a s krokom ako zombie prešiel k stene, kde začal škrabať nechtami. Myslela som, že si robí srandu, no v tom ma niečo studené ako ľad začalo ťahať za nohy. Chytila som sa postele a snažila som sa tomu zabrániť stiahnuť ma. 

To niečo moje nohy zrazu pustilo a ja som neváhala a rozbehla sa k Biancovi. „Musíme ísť," chytila som ho za ruku, no zarazila som sa. Mal pod očami krv a zrazu začal hovoriť drsným hlasom, nech ho pustím. 

Začal hovoriť, že potrebuje pomoc. 

„Kto potrebuje pomoc?" chcela som sa ho opýtať, no v tom sa otvorili vchodové dvere a do domu vošiel zbytok rodiny. Do izby pribehla Beena (bratova praiteľka) a začala po mne kričať, prečo má krv pod očami, no ja som nemohla povedať pravdu. Niečo vo mne to nechcelo.

Otočila som sa a odišla do vedľajšej izby. „Iba sme sa hrali." Počúvala som Biancov hlas. 

Prešiel mesiac a nič sa nedialo. Jeden deň sme zasa boli sami doma. Sedeli sme v obývačke a Bianc si odskočil na WC do detskej izby. Zrazu začal kričať. Rozbehla som sa na chodbu. 

On tam za mnou prišiel, že videl nejakú tučnú pani, ako sa na neho pozerá. Niekto by si pomyslel, že je to len detská fantázia, no ja som vedela, že s tým domom je niečo v neporiadku. 

Obula som si tenisky, zobrala Bianca a odišla. Potrebovala som si prevetrať hlavu. Po asi hodine sme sa vrátili a to už v dome boli aj ostatní. Zasa som mlčala o danej situácii. V ten večer sme sa chystali ku kamarátom na menšiu párty. Odchádzali sme už z domu, keď v tom moja mama začala kričať, že videla chapčeka ako sedí na posteli a kašle krv. V rýchlosti sme odišli. Mame som povedala, že už chcem ísť späť na Slovensko. Moja mama súhlasila (vždy som to na nej mala rada). Keď videla že nás niečo znepokojuje, vedela nás pochopiť. 

Na druhý deň sme si išli vybaviť hotel v meste Larnaca, kde je aj letisko. Chceli sme na pár dní zostať priamo pri mori aj keď sme chodili k moru s bratom toto nám prišlo ako dobré využitie času. Kedže let sme mali až o tri dni.

Cesta z Nicossie do Larnaci trvala asi hodinu. Majiteľ malého hotela bol veľmi milý a priateľský. Zaviedol nás do apartmánu, kde sme mali stráviť nasledujúce tri dni.

Deň odchodu: Mama s priateľom sa chystali do mesta kúpiť niečo na raňajky. Mne sa nechcelo ísť, keďže sme mali ísť po raňajkách na pláž, tak som sa rozhodla sa pripraviť už rovno tam. 

Keď odišli, vošla som do kúpeľne a na zrkadle a dverách bola krv. 

„To bol určite mamin priateľ,"zašepkala som, utrela krv a začala sa česať.

Dostala som nutkanie pozrieť sa vedľa seba na otvorené dvere a tak som tak aj urobila. Vo dverách stála nejaká tmavá postava. Kedže od mala milujem záhady, rozhodla som sa k nej natiahnuť ruku. Postava ma chcela ako keby napadnúť. Rozbehla sa mojím smerom a prešla cezo mňa. Lepšie povedané... do mňa. 

Začala som sa nepríčetne smiať. Moje telo sa začalo hýbať no ja som ho neovládala. Vedela som, čo robím, no ako by som bola len figúrka, ktorú niekto ovláda. 

Na chvíľu som stratila vedomie. 

Prebudilo ma až tresknutie dverí. 

Rodičia.

Obzrela som sa okolo seba. Sedela som v izbe. 

S nožom pri nohách...

Tak a toto by bolo na dnes všetko! :) Ako sa vám to páčilo? Chceli by ste viac? Určite mi napíšte do komentíkov. ♥

A oznamujem, že ďalšia časť "Divných detí" výjde zajtra. :3

Baj, bááj! ☺