Vystraš sa

-Ouija 3-

„Mami! Kde mám to tričko?!" kričala na mňa dcéra zo svojej izby.

„Ako mám preboha vedieť, ktoré to je, Emily?!" zakričala som späť z kuchyne. Práve som pripravovala raňajky.

„To čierne s logom Pána Prsteňov!" 

Povzdychla som si a do malého papierového sáčku hodila jej dasiatu. Dala som jej ju do tašky a prešla cez celú kuchyňu. Vošla som do prádelne a zo sušiaku zobrala ono tričko.

„Oh, ty si mi ho vyprala?" spýtala sa Emily, ktorá sa zrazu objavila vedľa mňa a zobrala mi ho z rúk. Obliekla si ho na sivú čipkovanú podprsenku a náhlila sa do kuchyne.

Kedy stihla takto vyrásť? Zachvíľu už bude mať šestnásť a ja mám pocit, ako keby som ju len včera učila čítať.

„Nemáš za čo," zamrmlala som si dosť nahlas, aby to počula. Pribehla ku mne a dala mi pusu na líce. 

„Ďakujem, mami," povedala s úsmevom, ktorý zdedila po otcovi.

Ja som pomaly dala dole všetko prádlo zo sušiaka a na chvíľu si sadla pred televízor. Emily už išla do školy a tak mám dom iba pre seba. 

Henry, môj manžej, robí už od rána. Príde buď neskoro večer alebo až zajtra. V kancli majú veľa práce.

Bol čas spravodajstiev a ja som už znova musela počúvať tie nepríjemné správy o vysekaní Fortfieldského lesa. Je to práve ten les a ja sa bojím, že sa niečo z neho dostane až k nám. Doteraz tam to zlo bolo uzavreté, ale za pár dní už nebude. Naháňa mi to husiu kožu.

Zo zamýšľania ma vytrhlo zaklopanie na dvere. Všetci zvonia, až na jednu osobu. Moju mamu.

„Už idem!" skríkla som a náhlila sa k vchodovým dveram. Z toľkého kričania ma už bolí hrdlo. Kedy som takto zostarla?

Otvorila som ich a tam už stála moja vysmiata mama.

„Ahoj, zlatíčko!" povedala materinsky a objala ma. Objatie som jej opätovala a pozvala ju dnu.

„Povedala som si, že by som ti dnes s tým upratovaním pomohla," hlesla a zložila sa na kuchynskú stoličku.

„Odkiaľ vieš, že je preč?" spýtala som sa nechápavo. V našej rodine panuje také nepovedané pravidlo. Keď sú muži z domu preč, môže sa konečne poriadne upratovať.

„Veď sa za nami včera zastavil, aby nám doniesol riady, nepamätáš?" pripomenula mi a šla si napustiť pohár vody.

„Oh, jasné. A nezabudol sa zmieniť, nech mi ideš robiť spoločnosť," zasmiala som sa nad jeho dobrotou.

Lepšiu rodinu by som si želať ani nemohla.

...

O pár týždňov sa mi znova naskytla príležitosť byť sama doma celý deň. A tentokrát úplne sama. lebo bola sobota a Emily bola na kamarátkinej oslave. Mala prísť až okolo ôsmej a Henry až na druhý deň.

O jednej som si spravila jedlo a chcela sa pustiť do upratovania spálne, no zaklopanie na dvere ma vyrušilo.

„Do kelu! Veď som im hovorila, nech sa pred mamou nezmieňujú o tom, že som sama," zasyčala som a pomalým krokom sa rútila k dverám. Som rada so svojou mamou, ale nechcem, aby to s prácou preháňala. A u nás je vždy taký neporiadok, že na nedá nepreháňať.

Pomaly som otvorila dvere, no mama tam nestála. Nikto tam nestál.

„Čo to?" Žeby si nejaký fagani robili srandu zo ženy v strednom veku?

Chcela som vyjsť von z dverí a porozhliadnuť sa, či tu niekto nie je, no zakopla som o malú krabičku. Zadivila som sa a zobrala si ju dnu. Položila som ju na kuchynskú linku a chvíľu nad ňou stála.

Nakoniec som sa predsalen rozhodla ju otvoriť a zašla som si pre nožničky.

Keď som sa vrátila, krabica nebola na linke, ale na jedálnom stole. Hm... možno, že som ju položila tam. Asi som unavená, veď od rána upratujem.

Otvorila som ju a v nej našla malú starožitnú postavičku, vytesanú celú z dreva.

„Ooo, tak tá je ale nádherná," šepla som do ticha a usmiala sa.

Sošku som položila do obývačky a šla upratovať našu spálňu. Mala som v pláne iba prevliecť povliečky.

Aby to nevyzeralo, že inokedy vôbec neupratujem, tak vám niečo vysvetlím. Ja upratujem stále, len keď upracem takto za celý deň všetko, aspoň na ďalšie tri dni mám od upratovanie úplny pokoj.

Keď boli povliečky prevlečené, chcela som ich zaniesť do prádelne, no niečo ma zastavilo rovno pred dverami.

Bola tam tá soška.

„Haló, je tu niekto?!" skríkla som. Možno prišla Emily skôr a robí si zo mňa, srandu. Alebo že by sa pre niečo vrátila?

Buchot z jej izby mi to iba potvrdil.

Povliečky som položila na zem a prekročila malú polmetrovú sošku. Prešla som cez chodbu až do jej izby a zbadala, že niečo hľadá. Jej nohy trčali poza posteľ a nejako sa ošívali.

„Ak hľadáš, svoje tajné zásoby, aby si si kúpila alkohol, zabudni na to mladá dáma," povedala som a nohy sa prestali hýbať.

Podišla som k nej nahnevane bližšie a dvere za mnou sa zabuchli. Otočila som sa na ne a potom zacítila ten pocit, kotrý som cítila práve v ten deň. V tú noc.

„A čo teraz? Otočíš sa?" povedal chrapľavý, hrubý hlas a ja som vykríkla. Chcela som vyjsť von, ale dvere boli zamknuté. 

Posledné, čo si pamätám je, že sa niečo ostré zapichlo do môjho chrbta a ozval sa vlhký šepot, ktorý som cítila na svojom krku.

„Ešte nie je koniec."

So helou!

Dnes som tu aj s pokračovaním! Ohlasujem, že bude ešte jedna časť a tá bude už posledná z tejto série. Ospravedlňujem sa, že kapča vyšla až tak neskoro, ale bola som chorá a nevedela som ani len vyjsť z postele, nie to ešte písať. :D

Dúfam, že sa kapča páčila. ♥♥♥

Gudbáj! ☺