Vystraš sa

-Jop, it is rýl-

Táááákže, dámy a páni. Slávnostne otváram novú sériu: Jop, it is rýl/ Áno, je to skutočné.

Pôjde o príbehy, ktoré ste práve vy so mnou zdieľali. A majú to byť vaše príbehy, zo života, ktoré sa vám vážne stali. Stačí, keď mi nejaký pošlete do správy a je asi 99% šanca, že sa tu objaví. V príbehu vás tak isto aj spomeniem, ale ak nebudete chcieť, nespomeniem.

Upozorňujem vás: neposielajte mi žiadne hoaxy, faky a nepravé príbehy. Taktiež nechcem, aby ste niečo okopírovali z Bravíčka, či kamaráta a posali mi to. Ja tie časopisy čítam, takže budem vedieť, keď to budete mať odtiaľ. :D

A vy ostatní, dúfam, že vás táto séria pobaví a vystraší. ♥♥♥

Enjoy! ☺

  Ahojte, moje meno je Kristína, mám trinásť rokov a môj život je neobyčajný. 

Všetko sa to začalo tým, že sa moji rodičia chceli osamostatniť. Môj brat mal vtedy už štyri roky a ja som ešte nebola na svete. Kúpili si pozemok, na ktorom bol menší dom, ale keďže plánovali väčšiu rodinu pustili sa do novostavby. Na záhrade boli stodoly a v nich všelijaké predmety ako háky a nožíky. Väčšina z nich bola od krvi. To ich na toľko zaujalo, že chceli zistiť, kto tam býval pred nimi. Spýtali sa pár susedov a starostu, a dopátrali sa k tomu, že pozemok s domčekom patril hrobárovi. Rodičia to však brali s ľahkosťou. 

O pár mesiacov som sa narodila ja. Hneď v tú noc sa bratovi sníval sen. Údajne mal ležať v rodičovskej spálni a spať. V tom sa zobudil a pozrel na dvere, do ktorých práve vošiel muž v plášti. V tej miestosti som bola s ním. Muž sa postavil nado mňa a pohladkal ma po líci. Brat chcel kričať, no len na prázdno otváral ústa. Muž si v tom položil prst na pery, na znak ticha, a zmizol. Môjmu bratovi sa tento sen sníval ešte párkrát, ale veľmi sme sa tomu nevenovali. 

Keď som už bola staršia, často sa mi stávali divné veci. 

Napríklad, keď som sa hrala na záhrade, mala som zrazu pocit, že ma niekto sleduje. Zbadala som nejaké oči a rozbehla sa do domu. A keď som si večer išla ľahnúť do postele, kde som cestou išla cez schody, pod ktorými boli dvere do veľkého botníka, mala som pocit, že tam na mňa niekto čaká. 

Jeden večer som si išla ľahnúť a pri pohľade na schody som stuhla, začala som utekať a keď som bola nad botníkom, na chodidle som pocítila dotyk, dotyk ruky studenej ako ľad. Ťahalo ma to do botníka. Nekričala som, ale nejako tomu v mysli prikázala, aby ma to pustilo. Stalo sa tak, ja som vybehla po schodoch hore a zaliezla do postele. Rodičom som o tom však nepovedala. Bála som sa to vysloviť nahlas.