Strašidelné príbehy, obrázky, mýty, bábiky, horory, duchariny... všetko, čo len chcete.
Túto zbierku však odporúčam čítať len skúseným Strašidelčanom. Nechcem mať na konte infarkt srdca alebo smrť z nespavosti.
!PRÍBEH BOL PÍSANÝ DÁVNEJŠIE. MÔŽE S...
Gene sa znova stal spoločníkom bábiky. Jeho manželke to vadilo, ale on nedbal na jej pocity a bábiku znova nosil všade so sebou. Ako keď bol malý. Roberta ma pri sebe dokonca aj pri spaní. Nespal s ním, ale vždy ho posadil do jeho obľúbenej stoličky a odtiaľ mal Robert perfektný výhľad na spiacich manželov.
Robertova obľúbená izba alebo izba, v ktorej bol väčšinu času, bola práve vežičková izba. (Zdá sa mi, že to bola spálňa, no neviem to presne.)
Pani Ottová, Genova manželka, bábiku neskôr dala do podkrovia. Už mala plné zuby toho, ako bol Gene bábikou posadlý a ako bol od nej závislý. No po tomto čine sa ich manželstvo začalo rúcať. Už nebolo také ako predtým a Pani Ottová z toho začala šalieť. Ževraj plne zošalela a zomrela. O pár rokov ju následoval aj Gene.
Bábika však ostala v podkroví.
Robert údajne napadol pár osôb a väčšinou tak, že ich zamkol práve v podkroví. Ľudia, ktorí prechádzali okolo hovorili, že počuli diabolský smiech vychádzať práve z vežičkovej miestnosti.
Ops! Esta imagem não segue nossas diretrizes de conteúdo. Para continuar a publicação, tente removê-la ou carregar outra.
Robert na pár rokov zostal v dome sám, kým si dom nekúpila nová rodina. Tá ho renovovala a popri tom samozrejme našli Roberta. No tento raz ho nechali v podkroví.
Ale ani to nepomohlo...
Roberta nachádzali v rôznych častiach domu a tiež počuli chichotanie.
Jednej noci sa im stala veľmi nepríjemná vec, ktorá donútila sa túto milú rodinu odsťahovať. Pár sa zobudil na chichotanie a pri svojich nohách uvideli Roberta. Nebolo to však za hocijakých okolností. V ruke, alebo skôr pri nej, mal ostrý kuchynský nôž. Pár bol veľmi vystrašený a tak Robert ostal zasa sám v dome.
O pár dní alebo mesiacom bol však presťahovaný do múzea v Key Westu. Tam teraz sedí vo svojej vytrínke a je sám sebou.
Ľudia dokonca vravia, že sa jeho milý úsmev občas mení v úškrn. Niektorí si aj všimli, že sa hýbe.
Jeden zamestnanec raz Roberta očistil od prachu a posadil ho rovno na stoličku. Taktiež upratal celú vytrínku, vypol svetlo a odišiel domov. Keď sa ráno vrátil, svetlo bolo zapnuté, vytrínka celá rozhádzaná a Robert bol v inej polohe. Čo je na tom však najviac znepokojivé je to, že mal Robert na nohách čerstvú vrstvu prachu.
Potom je tu ďalší príbeh o tom, že keď ho chcete odfotiť, musíte sa ho najprv spýtať, či vôbec môžte. Ak nie, tak nič nespraví. Ale ak vám to dovolí, tak môžte zbadať ako kývne hlavou na znak súhlasu. A keď vám to dovolí, nič závažné sa nestane. No ľudia už mali aj také skúsenosti, že im neprikývol a aj tak si ho odfotili. Toto by som radšej neodporúčala, lebo vtedy vás ževraj prekľaje. Veľa ľuďom sa stalo veľa nepríjemných vecí. Uvediem vám pár príkladov, ktoré opísali rozny ľudia, z rôznych štátov.
-Moje dva obľúbené suveníry z tohto múzea zrazu zmizli.
-Mala som sa ubytovať na jednom hoteli, ale moju izbu dali niekomu inému.
-Domov som sa vracal lietadlom a číslo môjho sedadla dali niekomu inému.
-Platila som za opravu auta a z mojej kreditky odišlo o päťdesiat dolárov viac, než malo.
A tak tam teda Robert sedí aj so svojím plyšovím levom v rukách, straší a preklína ľudí, ako to aj vždy robil.
So helou!
Nakoniec som to celé ukončila počas dvoch častí. Mali to byť síce tri, ale šprajcla som to celé sem. :D Plus mám pre vás ešte jeden fakt. Podľa príbehu našeho Roberta bol robený aj veľmi zaujímavýa populárny horror: Child's play alebo inak povedané Bábika Chucky. :D :)
