Vyvolená

Prológ

Pri okrúhlom drevenom stole sedela mladá blondína a dvaja tínedžeri. Tak ako každý večer na sebe mali čierne rúcha a pod nimi oblečenie. Na stole bola len kopa papierov a štyri poháre doplna naplnené ružovou tekutinou. Tak ako každý večer si ešte nestihli odpiť. A tak ako takmer každý večer, aj tento medzi nimi vládlo napätie, no nikto nepovedal ani slovo. Venovali sa svojej práci. Praskanie sviec, šumenie bubliniek z ružovej limonády a škrtanie pier po papieroch doliehalo do uší každému nich. Všetko tam smrdelo zatuchlinou, ale na to si už po tých rokoch zvykli.

„Si si istý, že je to ona?" spýtalo sa dievča a zrak uprelo na hnedovlasého kučeravého chlapca. Ostré črty tváre mu dodávali starší vzhľad. Už dlho malo pochybnosti a v posledných týždňoch to dávalo dosť najavo.

„Sledujeme ju už tri roky. Je takmer nemožné, že sa mýlime," na rozdiel od dievčaťa, odpovedal hlučne. Vedel, že to čoskoro príde a on bol jediný, kto tomu mohol čeliť. Uvedomoval si, že je príliš mladý na to, aby mu ostatní verili, a preto ho takéto spochybnenie hnevalo.

„Takmer," provokatívne zašepkala. Mala pocit, že to povedala potichu, no pohľad na svojho rozčúleného bratranca ju presvedčil o opaku. Mimovoľne sa dotkla svojich blond vlasov a prehodila si ich cez plece. Lesk plameňa sviečky sa od nich odrazil. Týmto gestom naznačovala, že je pripravená čeliť všetkému, aj keď si pohyb neuvedomovala.

„Myslíš si, že by som to všetko riskoval, keby som si nebol istý, že je to stopercentne bezpečné? Bude to jednoduchá akcia, ktorá sa nemá ako pokaziť," pri každom slove sa jeho hlas stával prenikavejším a ozvena ho vracala späť, takže by to jednému pripadalo, akoby kričal.

„Uvedom si to! Neriskuješ len ty, ale aj ostatní! Keď to nevyjde, neprídeš o funkciu sám, Teodor!" na rozdiel od hnedovlasého chlapca, ktorý na ňu zazeral spod hustého obočia, ona už kričala a riadne.

Tretí muž v miestnosti si ich skoro nevšímal. Takéto hádky u nich boli na dennom poriadku. Stále ten istý scenár. Už teraz vedel ako to dopadne. Samozrejme, aj on mal pochybnosti, to každý, ale neodvážil sa to povedať takto priamo pred samotným predsedom rodu. Aj keby mohol. Považoval sa za tichého chlapca, a tak ho vnímalo aj okolie. Už malé deti ho poznali iba ako tretieho člena rady. Bol pre nich nepodstatný. Netúžil po moci a úspechu. Či obdive... Stačilo mu, čo mal. Snažil sa zo všetkých síl pomáhať ľuďom. Presne takéto hádky mu vždy pripomenuli, prečo odišiel od rodiny. Nechal všetko tak a išiel pomáhať rodu, ktorý ho potreboval.

„Takže ti ide iba o svoju moc?" bolo to neuveriteľné. Teodor svojej sesternici vždy veril. Mnohokrát mu poradila. Uznával ju, lebo bola staršia a sám ju menoval na post Messy. Vždy si myslel, že jej ide v prvom rade o rod a až potom o seba. Najskôr rod, potom krv! Tak hlásalo heslo, ktorým sa riadili.

„Nestratím roky práce kvôli jednej tvojej chybe!"

Do miestnosti cez veľké drevené dvojkrídlové dvere vošla žena. V rukách zvierala ďalšie papiere, listy a obálky. Priniesla aj džbán s ružovou vodou, no aj ho odniesla, keďže sa členovia rady svojich pohárov stále nedotkli. Tie dve uhádané deti si nevšímala. Po rokoch práce asistentky oválnej miestnosti zažila aj horšie. Pomaly sa vyšuchtala z miestnosti a tichým- skoro nezačuteľným - šťuknutím opäť zatvorila dvere.

„Nezabúdaj, že v rode máme iba jednu stolicu predsedu a tá patrí mne! Konečné slovo som mal, mám a budem mať ja." Teodor vedel, že nejde iba o jej post. Poznal svoju sesternicu. Nedokázala sa riadiť pravidlom, ktoré rešpektoval celý rod. Rodina bola pre ňu vždy prvoradá. Keby si mala vybrať, či zachráni rodinu alebo rod, vedel, že si Stanislava vyberie rodinu. Messa by toto nikdy nemala dopustiť, ale bola na miesto prvej dámy rodu ako stvorená. Členovia ju rešpektovali, obdivovali a mali radi.

Pri týchto slovách sa to väčšinou končilo. A keď nie, Leonard ich zastavil.

„Ste jedna rodina, mali by ste si dôverovať a nie sa hádať," povedal keď sa usadili na svoje miesta. Chytil Messu za ruku, no hneď ju pustil, „Skús mu dôverovať" zašepkal tak, aby to ten tretí v miestnosti nepočul.

Opäť sa na svojho bratranca hnevala. Keby nebolo chýb jej matky, sedela by na jeho mieste. Často sa pristihla pri tejto myšlienke, a potom si vynadala. Je pravda, že keby sa jej matka nevzdala postu predsedu rodu, bola by teraz na jej mieste, no spravila to kvôli láske a to chápala. Zaľúbiť sa do obyčajného značí prinášať obete. Nebyť toho rozhodnutia, nežila by ani ona a ani jej brat.

***

„Pre dnešok sme asi skončili. Idete?"

„Ja ostanem a poupratujem," ozvala sa Messa po chvíli mlčania. Teodor ju vytrhol z víru myšlienok.

„Leonard?" predseda oslovil plavovlasého pochudnutého chlapca, ktorý očividne nevnímal.

„Hmm," odtrhol zrak od listov, „ešte som neskončil."

„Dobre teda. Riadne sa vyspite. Dobrú noc," usmial sa a odišiel. Už dávno oľutoval hádku.

Leonard stál pri okne a sledoval ľudí, ktorí sa prechádzali po nočných uliciach. Dláždené chodníky sa rozliehali od jednej starej budovy ku ďalšej. Z diaľky k nim doliehal smiech oslavujúcich detí. V diaľke videl malé svetielka a zrazu ho zalial neopísateľný pocit pokoja.

„Musím priznať, že Banská Bystrica je v noci krásna."

„Chceš povedať, že je krajšia ako Košice?" blondínu to naozaj ohromilo. Chlapec, vedľa ktorého stála nikdy nepriznal, že je niečo krajšie ako jeho rodné mesto.

„Sú oveľa krajšie veci ako mestá," keď to vyslovil, začervenal sa a dúfal, že v tej tme to nie je vidno. Našťastie sa po pár sekundách otočila odišla.

„Stanka?" zakričal na ňu. Bolo také zvláštne osloviť ju po dlhom čase menom. Prišlo mu to, ako by robil niečo zlé, akoby sa jej nejako dotkol.

„Áno?" ona to tak zjavne nevnímala.

„Ale nič. Dobrú noc," otočil sa späť k oknu a pozeral na blikajúce svetielka na konci mesta.