Vyvolená

31

Celé obyvateľstvo Vílieho kráľovstva sa zhromaždilo na námestí, aby zistili, kto spôsobil rozruch v jaskyni. Okolo trónu zasvietili lampáše, aby na seba videli. Zlatica stále pred všetkými spolu so Stankou, Marcelou a Dávidom. Tí kľačali na zemi. Slnko ospanlivo vychádzalo.

„Títo čarodejníci znesvätili jaskyňu vedomostí!" Kráľovná ukazovala na troch vlamačov. Čakala, kým sa všetci dostavia, aby vedeli, kto sa dopustil hriechu, za ktorý treba zaplatiť.

„Hanbite sa Zlatica!" Kričala Marcela a metala sa. Zviazali im ruky, aby sa nemohli pohnúť a prútiky zatvorili do drevenej truhlice. „Vytvorili ste monštrum! Mali by ste sedieť za mrežami!"

„Buď ticho, bosorka nepodarená!" Priblížila sa k nej nebezpečne blízko. Marcela sa pohla, aby ju hryzla do nosa, ale kráľovná včas odskočila.

Nika s Leom pozerali na kráľovnú. Nika mala chuť jej jednu vraziť. Neverila tomu, čo sa práve dialo. Počuli, ako všetci kráčajú na námestie, tak išli tiež. Od staršej panej sa dozvedeli podstatné informácie, ktoré sa medzi vílami šírili rýchlosťou svetla.

„Čo sa deje, matka?" Dav tvoril cestu princeznej, Tobiasovi a neznámemu chlapovi. Všetci traja kráčali po svojich. Zoja prechádzala popri poddaných vzpriamene a hlas mala chladný.

„To nič, zlatíčko. Nič sa nedeje," usmiala sa kráľovná.

„Ďalšie klamstvo?" Arogantne si vzdychla. Zlatici spadla sánka.

„Dávaj si pozor na jazyk, mladá dáma!"

„Nie! Ty si dávaj pozor na jazyk. Ako kráľovná si zlyhala. Ako sa opovažuješ držať priateľov Vyvolenej v zajatí a zviazaných?" Dvorné víly híkali pri každom slove drzej princeznej.

„Vyvolená môže ostať, ale oni odídu!" Vyhlásila kráľovná. Napravila si šaty a zdvihla panovačne hlavu.

„Nikam nepôjdu!" Zoja sa otočila na ľud. V ich očiach sa odrážala podpora. Za starou kráľovnou stála iba družina šľachticov a dvorných dám.

„Ešte stále som tu kráľovnou ja!" Jej hlas sa vygradoval do piskľavého výkriku.

Zoja sa napriahla a dlaňou pleskla po líci svojej nevlastnej matky.

„Ako sa opovažuješ?" Zlatica si držala ľavé líce, na ktorom sa leskla slza bolesti. V horúčkovitom záchvate rozmýšľala, čo spraviť.

„Ty si pre tento ľud nič neurobila. Nenávidia ťa, živoria a to len kvôli tebe! Toľká drzosť, dať si na hlavu korunu. Kedy si si naposledy sadla k poddaným? Pozrela si sa na naše zásoby jedla? Navštívila si lekára? Náš klan vymiera a ty si sedíš na tróne. Čakáš na zázrak. Všimla si si, že deti sú choré? Došlo ti vôbec ako vládneš? Ty nevládneš! Ty zabíjaš. Krajina prežíva iba vďaka poslancom, ktorých som zvolila."

Víly horúčkovito pritakávali. Nikto sa nepostavil zlej kráľovnej, ktorá zošalela. Dokázala to len jedna osoba. Jej dcéra. Dievča, ktoré vychovala. Ona najlepšie vedela, ako veľmi sa zmenila. Z čakania na Vyvolenú sa pomiatla. Nebola schopná vládnuť a postarať sa o svoju krajinu.

„Nech žije kráľovná!" Ozval sa malý chlapec z davu. Všetky pohľady sa naňho prekvapene strhli. „Kráľovná Zoja!" Dodal.

„Stačilo!" Zlatica odsotila svoju dcéru, „ako som povedala. Vyvolená môže ostať, ostatní odídu."

„Kráľovstvo nikto neopustí," protirečila jej dcéra. Princezná sa nadýchla, chcela vykričať matke, čo všetko robila zle. Povedať, že jej vláda skončila.

„Mala by si počúvať svoju dcéru, Zlatica," tento smiech Nika dobre poznala. Na konci námestia zazrela ryšavú hrivu. Po tele jej prebehol mráz. Bola tam! Našla ich. „Dnes neodídu. Dnes umrú."

„Regina," šepla Zoja preľaknuto.

„Leonard, poď ku mne," oslovila Lea a ten sa k nej pohol. Roztrhané šaty jej šuchotali pri pomalej chôdzi.

„Leo?" Nika sa cítila ako v sne. On bol na Regininej strane? Celý ten čas jej klamal?

Regina sa šialene zasmiala. „Malá Vyvolená sa zaľúbila do môjho zlatého chlapčeka. Niečo ti poviem, krpaňa! Ty nie si princezná. Nemôžeš mať všetko. Myslíš si, že budeš mať moc, úctu a ešte aj pekného chlapca? To by som ti nikdy nedovolila."

Leo sa na Niku smutne pozrel. „Prepáč."

Regina ho schmatla za líca. „My sa neospravedlňujeme. To my sme Vyvolení!"