Vyvolená

29

Buchot dverí Stanku prebral. Poobzerala sa. V šere videla iba Marcelin svietiaci prútik. Ešte stále si čítala o boji víl. Možno naozaj chcela knihu vrátiť, tak si musela s čítaním pohnúť. Na Nikinej posteli sedela postava a pozerala si na nohy.

„Už si späť? Kde si bola?" Zisťovala Messa stále rozospatým hlasom. Na okamih sa jej podarilo zaspať, ale prebrala sa. Nika bola stále vonku.

„Mala som rande s princeznou Zojou," smutne riekol Dávid v ženskom rode. Rande sa ani nekonalo. Spomenul si, čo mu povedala princezná. Napraviť chyby alebo sa o to aspoň pokúsiť.

„Čo?" Mávnutím zažala svetlo, aby vedela, komu patrí mužský hlas hrajúci na jej sestrenicu, „Šibe ti, Dávid?"

„Asi áno," vôbec si nevšímal jej nahnevaný tón. „Môžem sa s tebou porozprávať?" Zaručene sa mu šibalo. Išiel sa postaviť svojmu najhoršiemu strachu.

„Nie," ľahla si späť do postele a usilovala sa zaspať. Modlila sa, aby čo najrýchlejšie odišiel do svojej izby.

„Mám problém," začal. Rozhodol sa jej zdôveriť, aj keď to nechcela. Nezaujímalo ho, čo hovorí. Chcel to zo seba dostať. „Bol som so Zojou. Všetko bolo úžasné, až neprišlo na teba."

„Daj mi pokoj, nechaj ma spať," zahučala do vankúša. Nespala niekoľko nocí, pokiaľ mali vyraziť na ďalšiu púť, musela si odpočinúť. Všetko ju bolelo.

„Nedokážem na teba prestať myslieť!" Tak. A bolo to vonku. Darmo sa snažil nadviazať kontakt s inými ženami, aby zabudol na svoju Messu. Keď bol s princeznou, uvedomil si, že ju nedokáže pobozkať bez toho, aby nemyslel na Stanislavu Ábelovú.

Stanka sa strhla a pozrela na Marcelu, ktorá si Dávida a jeho reči nevšímala. Čítala si požičanú knižku a ústa špúlila do všetkých tvarov.

„Ty si pil?" Ozvala sa po chvíli Messa a zazrela na chlapca.

„Dnes nie. Uvedomil som si, že ťa stále milujem. Aj po toľkých rokoch. Tvoje odmietnutie neznamenalo nie navždy, len na istý čas."

„Som si celkom istá, že moje nie znamenalo nie."

„Ani po tom všetkom, čo som pre teba urobil, mi neodpustíš? Ja som ho nechcel zabiť! Prepáč mi to," po tvári mu tiekli slzy. Bolo zaujímavé pozerať na svalnatého bojovníka ako plače. „Odpusť..."

„Zabil si mi snúbenca!" Stanka to povedala automaticky. Nehnevala sa naňho. Už dávno mu to odpustila. „Prepáč," jeho tvár zbledla, „Ja viem, že to nebola tvoja vina."

„Chcel to," šeptal cez slzy.

„Ďakujem, že si to urobil," uvedomila si, že celé tie roky obviňovala jeho, chlapca, ktorý pomohol jej snúbencovi. Spomenula si, ako jej budúceho muža Regina mučila, žiadal ju, aby ho zabila a nedokázala to urobiť. Iba Dávid prejavil toľko ľudskosti a doprial mu pokojnú smrť. On nebol vinníkom, bol záchrancom.

„Tak už sa začnete oblizovať?" Znudene zamrmlala Marcela neodtŕhajúc zrak od písmen v knihe. „Ak to urobíte predo mnou, budem zvracať." Varovala ich. Marcela naozaj nemala city. Ona a muži, to nikdy nešlo dokopy.

Obaja si odkašlali. Snažili sa tváriť, že sa to nestalo. Stanka v mysli hľadala tému, ktorou by zahovorila tento trapas.

„Zoja nie je víla!"

Marcela odložila knihu na nočný stolík. „Ako to myslíš?"

„Povedala mi to. Chcel som jej trochu polichotiť, tak som jej povedal, že vyzerá celkom inak ako ostatné ženy tu. Povedala, že nie je víla."

„Čo by potom bola?"

„Aj Nika mala podozrenie." Stanka si spomenula, ako v prvý deň povedala, že vyzerá ako človek.

„Mohla by mať niečo spoločné s Reginou?" Nemohli si byť istí nikde. Regina a Vyvolení sa snažili vedieť o každom ich kroku, Marcela si to uvedomovala. Vedela ako zločinci rozmýšľajú. Vždy o krok vpred.

„Myslíš, že dvadsaťšesť rokov je v tejto krajine nasadená ako špiónka?"

Ostali sedieť a pozerali do tmy. Keby bola špeh, neboli by tu v bezpečí. Práve preto sa legenda zmieňovala o ich náhlom odchode v tretí deň.

„Možno majú o nej niečo v sklade," uvažovala Stanka. Videla tam poličku s jej záznamami.

„Tak sa obleč, ideme tam," odhodlane vstala Marcela. Zo schodov sa ozvalo len jej posmešné: „Už sa po sebe hádžete?"

Stanka šuchla nohy do papúč. „Počkaj," Dávid ju chytil za ruku a otočil ju k sebe, „odpustíš mi?"

„Dávno som ti odpustila."

Toľko rokov si obaja budovali ochranu voči sebe. Magickú stenu, ktorá chránila ich pocity a posledné, na čo mysleli bol fakt, že sa majú stále radi.