Vyvolená

21

Ďalšie výstrely sa ozvali bližšie.

„Zbaľte to a zhasnite," šeptom prikázala Marcela a vnorila sa do kukurice. Stanka chytila ruksak a rukou mávla nad vecami, ktoré do batohu naskákali.

„Aqua proprium!" Leo kúzlom zahasil večné svetlo a spoločne čakali kým sa Marcela vráti. Kroky bolo počuť hneď pri nich. Boli pripravení, v rukách zvierali prútiky a stáli chrbtami v kruhu, aby boli útočiť na všetky strany.

„Máme problém!" Z kukurice pribehla Marca. Prútik mala sklopený. Nika na ňu skoro vrhla zaklínadlo. „Myslia si, že sme..." lapala po dychu.

„Zlodeji!" Za dievčaťom sa vynoril chlap v zelenom oblečení.

„Excu..." začala Nika, ale Leo jej zapchal ústa. V nohách jej brnelo a prútik sa jej v ruke triasol. „Bežte." Vyhŕkla Marca a chlapa kopla späť do porastu. Nika sa držala skupinky. Predierali sa kukuricou, ktorá im udierala do tváre. Bežali tak rýchlo, ako dokázali. Museli sa ich striasť. Nika bola rada, že sa v dedine prezliekli. Na nohách mala bežecké tenisky. Šprintovala za ostatnými, srdce jej bilo neuveriteľné rýchlo, telo jej zaplavila horúčava.

„Les!" ukázala na stromy črtajúce sa v diaľke.

„Výborne, musíme ich striasť. Nesmú zistiť, že ideme do lesa," Stanka čakala nápady, ale žiadne neprichádzali. „Nič? Ja mám jeden nápad, ale je to vážne šialené. Čo keby sme vytvorili búrku?"

„Zbláznila si sa?" Zhíkol Leonard. „Ovládať počasie nemôžeme. Mohli by ťa za to zatvoriť."

„To môžu aj kvôli vražde," pozrela na Marcelu, ktorá sťažka preglgla. Obraz bezradnosti, ktorú cítila v Sídle sa jej vrátil do mysle.

„Pri takom mocnom kúzle by si skolabovala," odhováral ju Leo ďalej.

„Ja určite, ale máme tu niekoho, kto je schopný spraviť aj niečo väčšie," všetci upriamili pozornosť na Niku.

„Nie," odhodlane vyhlásil a postavil sa pred Niku, akoby ju chránil vlastným telom, „to nedovolím!"

„Hej, čo klamlivé kúzlo?" Navrhoval Dávid.

„Myslíš Fictum scurra?"

„Presne tak."

„Nika," Stanka si ju otočila k sebe, „predstavíš si ako bežíme preč od lesa a keď budeme dosť ďaleko, zmizneme, dobre?"

Nika zatvorila oči a prútik namierila do kukurice. V mysli sa jej zjavilo päť zlatistých postáv, ktoré bežali cez kukuričné pole k veľkému potoku. Pri dotyku s hladinou vody sa premenili na malé zlaté guľôčky. Ako jagavé zrniečka piesku. „Fictum scurra cursare." zašepkala zaklínadlo a z prútika vybehlo päť postáv, ktoré Nika zazrela len na sekundu. Bežali preč od lesa a medzi kukuricou vytvárali pohyb. V hlave pocítila slabé pichnutie a prsty jej stŕpli.

„Si v poriadku?" Leo ju chytil za rameno. Nedokázal sa už na ňu viac hnevať. Ona by mu predsa nikdy neklamala. Dávid bol opitý a ona ho pobozkať nechcela. Veril jej.

„Áno," čudovala sa jemu prehnanému záujmu.

„To bolo úžasné!" zatlieskal Dávid. Nikdy predtým ju nevidel používať mágiu v takom množstve. Pri hodinách používali zaklínadlá pre nižší stupeň, ktorými by dospelému mužovi nijak neublížili. „Mňa by to isto zložilo. Toľko magickej sily v jednom dievčati. Videli ste tú tmavú hmotu, ktorá sa okolo nej tvorila? Čo to bolo?"

„A teraz mi vysvetlite kto to bol!" Dožadovala sa vysvetlenia Messa.

„Boli to nejakí ochrancovia. Pravdepodobne strážili národné bohatstvo," mudrovala Marcela a vybrala sa smerom k lesu.

„Boli to poľovníci a strážili kukuricu," ujasnila im Nika.

„Stráženie plodiny," Messa sa zachechtala, „nápadité!" Nike to pripomenulo, že pochádza z iného sveta ako títo ľudia. O obyčajnom živote nevedeli nič.

Brodili sa lesom. Nike to pripomenulo prechádzky s otcom. Nočná atmosféra bola strašidelnejšia ako túra za pravého poludnia. Vládlo tam hrobové ticho. Občas sa okolo nich niečo pohlo, vtedy Nika skoro dostala infarkt. Prešli cez lesný potôčik, každým krokom boli bližšie ku Kráľovstvu.

„Počkajte!" Marcela zastala, Stanka do nej narazila, do nej Nika, Leonard a nakoniec Dávid. Boli ako domino.

„Prosím ťa, nehovor, že sme sa stratili!" Unavene zakňučal Dávid.

Marca sa obhliadala, zahmkala. „Je to tak, stratili sme sa."

„To nemyslíš vážne," Messa zúrila.

„Prepáčte, nebola som tu od šiestich rokov," zúfalo sa ospravedlňovala. Keď prešli cez potok minule, otec jej ukazoval lesné vtáctvo a rastliny. Nevšímala si cestu, no museli byť blízko.

„Nemohli sme si nevšimnúť, že tu blúdite," ozvalo sa za nimi. Nika zaziapala. Dvaja obrovskí muži v hrubých bundách sa týčili nad päticou dobrodruhov. Boli väčší a svalnatejší ako Dávid. Obaja mali svetlé riedke vlasy ulízané dohora.

Marcela vytasila prútik. V tej chvíli jej bolo jedno, či mágiu použije pred obyčajnými.

„Bosorky!" Skríkol jeden z chlapov.

„Čarodejnice," hrdo ich odpravila Stanka.

Chlapi zhodili zimné bundy. „Pôjdete s nami, bosorky," chlap drasticky chytil Stanku za lakeť a ťahal ju so sebou.

„Chceme ísť za vílou kráľovnou! Au! Nechaj ma ty surovec!" Stanka doňho búchala päsťami. „Som Messa rodu Ábelovcov!"

„Si bosorka a ticho," povedal znudene a bral ju preč.