Blondína už niekoľko minút sedela pri kozmetickom stolíku. Po jeho obvode sa ťahali listy zo zlata. Vo veľkom zrkadle sa odrážalo nepokojné počasie, ktoré si tá mladá žena vôbec neuvedomovala. Na vrchole zrkadla sedela malá figúrka zlatej labute a občas sa nespokojne pohmýrila. Svoje oči upierala na plačúcu dievčinu, ktorá v rukách zvierala fotku. Nechtami oškrabávala lak zo starého rámu. Slzy jej stekali po tvári a dopadali na šaty. Tak veľmi sa snažila potlačiť svoje pocity, no nešlo to. Ako to, že v iných situáciách to zvláda bravúrne, avšak keď je tu, nedokáže nič a cíti sa tak bezmocne? Končekmi prstov hladila obrázok. Chlapec na ňom sa stále usmieval a raz za čas na dievča aj žmurkol.
Nástojčivé klopanie ju razom vytrhlo z premýšľania. Znova bola zmyslami vo svojej izbe. Pozerala sa do zrkadla, kde videla svoju uplakanú tvár a za oknom bolo počuť buchot kvapiek, ktoré narážali do historickej budovy bývalej Staromestskej knižnice. Klopanie sa ozvalo ešte raz a hlasnejšie. Jemnou vreckovkou si utrela tvár a vstala z mäkkého kresla, ktoré bolo rovnaké ako stolík. Celá jej izba vyzerala ako komnata princeznej. Bola za to všetko vďačná. Žila v luxusnom dome, mala moc, slávu. Všetkého by sa vzdala, len aby sa on mohol vrátiť späť.
„Ďalej," vyzvala svojho tajného návštevníka. Hlas sa jej ešte stále triasol. Azda sa niečo nestalo? Prebleslo jej mysľou, keď zbadala svoju slúžku vo dverách.
„Slečna," poklonila sa jej, „práve dorazila hliadka. Spisy zo včerajších pojednávaní vám dám sem," pobehovala po miestnosti. Spisy v žltkastých obaloch jej položila na mohutný podstavec z mahagónového dreva. Nie je možné, že už je toľko hodín! Koľko strávila pri zrkadle? „V pracovni máte pripravenú šálku čaju a rannú poštu."
„Výborne, Amanda, ďakujem," zašeptala pri pohľade z okna.
„A ešte niečo," dodala slúžka vážnejšie. Spevavý tón zmizol a nahradil ho jemný smutnú hlások, „zástupca sa už vrátil. Je v poriadku."
Stanka kývla hlavou a počkala kým návšteva vyjde von. V tejto chvíli si ani nevedela celkom spomenúť, prečo Amande prikázala, oznámiť jej, že sa Leonard vrátil. Prešla do pracovne, odchlipla si z teplého čaju a rýchlym krokom sa náhlila za ním. Po tom, čo sa stalo včera večer v oválnej miestnosti si nebola istá takmer ničím. Chcel jej povedať viac, lenže ho niečo zarazilo.
Cez veľké bludisko chodieb prechádzala takmer behom. Našla ho až po niekoľkých nepodarených pokusoch, kedy vbehla do niektorej z miestností a vybafla jeho meno. Väčšina z nich bola prázdna. Na hornom poschodí nikdy nikto nebýval. Prečo by tam aj mali byť ľudia? Tá časť Sídla bola určená pre radu a najbližších pobočníkov. Napokon jej niekto zreferoval, že zástupca je v nemocničnej časti a zotavuje sa.
***
Nike sa pomaly rozjasňovalo pred očami. Videla rozmazane. Všetko bolo opäť biele. Pod sebou cítila mäkkú posteľ. Takže to bol iba sen. Pomyslela si a chcela sa posadiť, no v tom ucítila ostrú bolesť.
„Pomaly, dievča, nieže sa ti niečo stane," začula neznámy, celkom milý hlas. Rozhodne patril žene. Niekto ju držal za ruku. Očami vedela rozoznať obrysy a tak sa pokúsila zaostriť na osobu veľa nej.
„Leonard?"
Zaznel chrapľavý smiech: „Ten leží oproti." Tento chechot poznala už od mala.
„O..oco?" spýtala sa s námahou. Teraz ho už rozpoznávala jasne. Nikdy predtým nevyzeral tak ustarostene. Potiahla hlavu vyššie, aby zistila kde sa nachádza.
YOU ARE READING
Vyvolená
FantasyObyčajné dievča. Pätnásťročná Nika, ktorá sa pomaly pripravuje na strednú školu zrazu zistí, že jej život bola len hra a v skutočnosti nie je tým, čo si myslí. Čo sa stane keď sirota vnikne do úplne iného sveta plného čarov, kúziel a zázrakov?