Vyvolená

30

„Lumen," zaklínadlo na prútikoch vytvorilo belasú žiaru, ktorá osvetľovala poličky v jaskynnom sklade.

„Bude v poslednej rade," šepla Messa a vošla do úzkej uličky.

„Nehorí tu niečo?" Marcela sa obhliadala. Jaskyňa smrdela po spálenom uhlí. „Ani sa nepohnite!" Stanka ostala s nohou vo vzduchu.

„Čo sa deje?"

„Vidíte tie uhlíky v rohoch?" Ukazovala na červené žiariace kamienky pri stenách. „Vytvárajú poplašný systému. Hranica uzatvára priestor, do ktorého nemiesme vstúpiť. Re tego veritas," z jej prútika vyšiel tmavý dym, ktorý sa rozšíril naokolo a odhalil neviditeľné nite vychádzajúce z uhlíkov. Marce sa to javilo ako laserové snímače v múzeu alebo banke. Jedna niť bola tesne pred Messou. „Za žiadnu cenu sa toho nedotkni."

Prútikom mávala hore a dolu. Zo strany na stranu. Mierila na dva kamienky. Vyzerala ako šaman pri rituálnom tanci. „Comburo minaciter," vyslovila čarovnú formulku, čím kúzlo ukončila a nite zmizli. „Môžeš."

Stanka prebehla k poslednému regálu. Princezná Zoja. Na poličke stálo niekoľko šedých zväzkov. Vzala prvý do ruky a čítala. Prvé stránky doslova hltala. Dávid vzal ďalší obal a začítal sa doň. Obaja si vymieňali pohľady. Marcela stála pri vchode ako stráž.

„Merlinova noha," zakliala Messa, „ona nie je víla! Je to dievča."

„To nie je možné." Tvrdohlavo sa zatriasla Marca. „Má krídla, vie lietať, videla som ju čarovať."

„Dievča sme našli v lese, pri vchode do Vílieho kráľovstva. Dieťa vo veku šiestich rokov nejavilo známky života. Jej kráľovská výsosť, Kráľovná Zlatica, nariadila priviesť neobdarované dieťa do krajiny a udržať ho pri živote." Stanka čítala zápis čo raz rýchlejšie.

„Kráľovná Zlatica má za to, že dieťa nájdené pri vchode do našej krajiny, je výnimočné," pokračoval Dávid z druhého obalu, „Nedá sa potvrdiť, že ide o Vyvolenú. Túto domnienku však ani nevieme vyvrátiť. Dieťa bolo uložené do lekárskej starostlivosti. Kráľovná prehlásila, že dieťa bude od dnešného dňa považované za jej dcéru a hovoriť o jej príchode je zakázané."

„Zakázané? Čo to má znamenať?" Marcela prišla k nim, aby lepšie počula. Jedným okom žmúrila na uličku, ale zdalo sa, že všetci spia. „Ako sa potom stala vílou? Nedáva to zmysel."

„Lekárska správa. Neotvárať. Prísne tajné," prečítala Stanka z ďalšieho obalu. Pri otvorení sa stalo niečo, čo nikto nečakal. V jaskyni sa ozval ostrý jakot ženy a všetky svetlá sa rozsvietili.

„Silentium," Marca vrhla prvé zaklínadlo do steny oproti. Jakot ustal. „Scotos," zhasli svetlá. „Rýchlo! Čítaj." Ak toto mal byť poplach, o chvíľu sú tu ochrancovia. Prečo však bol tento fascikel chránený kúzlom, keď ostatné nie? Muselo v ňom byť niečo, čo bolo dôležitejšie a dôvernejšie ako Vyvolená.

„Na nariadenie Kráľovnej Zlatici z Vílieho..."

„To preskoč," zhúkol Dávid. S Marcou nazeral do uličky. Prútiky mali pripravené.

„Morena moja! Podávali jej vílí prach, aby ju udržali pri živote. Predávkovali ju, narástli jej krídla. Preto sú jej krídla iné ako všetkých ostatných!"

„Poďme!" Skríkla Marcela.

„Nie," Stanka čítala ďalej. „U pozorovaného subjektu sa na začiatku premeny objavili príznaky halucinácií. Dievča hovorilo o ľuďoch premieňajúcich sa na zvieratá. O dievčati, ktoré príde a navštívi ich. Neustále opakovala číslo tri."

„Čo tu robíte?" Kráľovná Zlatica v krikľavom oranžovom župane sa vznášala pri vchode.

„Hľadáme spojitosti s Vyvolenou," Messa nahodila nevinný výraz. Zlatica klamstvu neuverila. Z jaskyne dávno odišli, tak prečo by sa sem vrátili len kvôli Vyvolenej?

„V lekárskej správe mojej dcéry?" Zlosť. Tá sa dala čítať zo správania jej veličenstva. Odhalili ju.

„Nie je to vaša dcéra, Zlatica," Stanka už neskrývala odpor. Víla bola monštrum.

„Vychovala som ju," prstom si pichala do hrude, „vyrástla medzi nami. Je to víla ako my. Je to moja dcéra." Hovorila pomaly. Každé slovo zdôraznila.

„Je to úbohé dievča, ktoré ste nenechali zomrieť!" Vybuchla Marcela. Prebudila sa v nej túha stať sa medzinárodnou konzultantkou. Presne toto by na tom mieste robila. „Viete, že váš čin bol protizákonný?! Pokojne by som vás mohla zabiť. Podľa zákonov magickej aliancie..."

„Dovolila som vám tu zostať! A vy sa mi vyhrážate smrťou?" Zlatica vrela od hnevu. Celá sa triasla a červené líca boli vidieť aj v tme. Marcela to prehnala. Poskytla im pomoc. Ubytovanie a jedlo. Toto má byť vďaka? Musia byť potrestaní. Musí ich umlčať. Nikto sa nesmel dozvedieť, že jej dcéra nie je víla. „Ako sa opovažujete?!" Jej ladnosť a mierumilovnosť v jednej sekunde vyfučala.

Preto vyzerá inak. Krídla sú z prachu a jej moc pochádza taktiež z neho. Stanka uvažovala, prečo to Kráľovná urobila. Naozaj si myslela, že Zoja je Vyvolená alebo jej len chýbalo niečo, čo nemohla mať?