Vyvolená

28

Vyzeralo to na pokojný letný večer. Aspoň v kráľovstve víl. Už bola tma. Na nebi žiarili jasné hviezdy. Dávid sledoval pohyb rýb v rieke ústiacej v jazere. Zdalo sa, že cvrlikanie tu nikdy neutícha. Húkanie sovy prerušovalo napäté ticho, ktoré nastalo medzi Dávidom a princeznou Zojou.

„Takže ty si bojovník," Zoja sa snažila nadviazať kontakt.

„Áno, princezná," duchom bol úplne inde. Bol s krásnou vílou, ktorú pozval von, ale myslel na inú ženu. Vina ho zvnútra zožierala. Toľkokrát sa snažil zabudnúť na ňu. Na istý čas odišiel zo Sídla, nechcel ju stretávať ani ju vidieť. Domnieval sa, že ju rýchlejšie znenávidí. Osud si z neho riadne vystrelil, keďže teraz je na úteku s ňou a jej kamarátmi.

„Hovorila som ti, že ma tak nemáš volať. Som Zoja. Iba Zoja."

„Prepáčte, veličenstvo."

„Čo ti je? Stále si takýto? Povedal si, že to bude zábava." Zoja to hovorila s dávkou humoru. Vedela, čo ho trápi.

„Nie, len som rozmýšľal..."

„Že si tu s nesprávnou princeznou," pohotovo ho doplnila.

Zostal zarazený. „Ako to viete?"

„Vieš," opravila ho, „Je to ba priam do očí bijúce. Ako vyslovuješ jej meno, pozeráš sa na ňu, bojíš sa, že sa jej niečo stane. Si tu druhý deň a vedia to všetci."

„Vie to aj ona?" Ak to vie, je k nemu odmeraná naschvál. Tvári sa, že o tom nevie a čaká, čo s tým urobí? Bola by k nemu taká krutá?

„Musela by byť slepá, aby to nevidela. Ale podľa mňa je slepá. Keby som ja mala nápadníka ako si ty, správala by som sa inak. Ona pôsobí, ako by si to nikdy nevšimla."

„Raz, keď sme boli mladší, povedal som jej, že sa mi páči a ľúbim ju. Akurát v ten deň sa zasnúbila s iným mužom."

„Preto si taký sklamaný?" Zoja si sadla k jazeru a ponorila si doň nohy. Voda bola prekvapujúco teplá. V ostatných tečúcich riekach by bola ako ľad, no v magickom svete je možné všetko a víly to vedeli.

„Snažil som sa pomôcť jednému a jej som pri tom ublížil," tvár si vložil do dlaní. Vedel, že bude zbytočné, ak by niečo urobil. Prišiel by za ňou a ona by ho poslala preč. Chcel jej všetko povedať do očí, ale nemalo by to zmysel.

„Keď spravím chybu ja, snažím sa ju napraviť. Po tom ako moja matka prestala riadiť krajinu, musela som ju nahradiť." Slovo matka povedala s neľudským odporom. „Robievam chyby, ktoré zasiahnu všetkých, a tak ich musím napraviť."

„To by nepomohlo."

„A skúsil si to? Za skúšku nič nedáš! Pekne sa postav a choď za ňou."

„Čo máš na srdci," riekla prosto.

„Ďakujem, si celkom iná ako ostatné víly tu," usmial sa na ňu.

„Pretože nie som víla," žmurkla, „tak už choď."

Zoja zostala sedieť na brehu s nohami vnorenými vo vode. Príchod Vyvolenej priniesol do krajiny zvláštne pocity. Obyvatelia boli radi, že sa ich čakanie vyplatilo, ale zároveň sa báli toho, čo malo prísť. Celý život na to čakala. Pripravovala kráľovstvo, bojovníkov, únikové cesty, všetko bolo pripravené na ich záchranu. Na vojnu, ktorá bola tak reálne blízko a stále tomu princezná neverila.

Dávid sa ponáhľal k stromu s domčekmi. V šere zazrel Niku s Leom. Závidel im ich vzájomnú lásku. Mali sa radi a mohli byť spolu. Prechádzali sa a držali za ruky. Presne to by chcel on robiť s ňou. Tak veľmi si prial, aby sa toto všetko zmenilo. Chcel byť s ňou. V bezpečí. Jeho snom bolo utiecť ďaleko od Reginy, rodu a povinností. Len ona a on.