Vyvolená

3

„Som...Čo?" Nika zostala ležať v nemocničnej časti Sídla celkom sama. Teoreticky sama nebola. Oproti nej ešte stále ležal bezvládny Leonard a medzi nimi sa ozývalo iba jeho tiché dýchanie. Skúšala si to dať všetko dokopy. Ak je ona to dievča, jej otec je obyčajný chlap a matka je... To je nezmysel. „Týmto ľuďom tu prepína," zahromžila a zatvorila oči. Skúšala sa prebrať z toho zvráteného sna. Až piaty pohyb, pri ktorom cítila obrovskú bolesť v žalúdku ju ubezpečil, že nesníva a to, čo sa tu stalo je realita.

Jej mama nemohla byť čarodejnica. Je to nezmysel! Čarodejnice sú len v rozprávkach. Isto si to zle vysvetlila. Keď príde oco, všetko jej to vysvetlí. Mala v pláne naňho zaútočiť otázkami, ktoré si v priebehu pár sekúnd vymyslela. Všetky jej prišli na rozum samy. Predsa nemohla žiť celý život v klamstve. Kto by klamal svojej dcére pätnásť rokov?

„Leonard?" spýtala sa pre istotu. Zdalo sa jej, že sa pohol. Odpoveďou bolo len tiché stonanie. „Leo? Si v poriadku?" zopakovala s obavami. Možno by radšej mala zavolať tú starenu v čepci. Mohla by mu dať nejaký voňavý čaj, ktorý tak rada varila alebo mu potrieť rany smradľavou masťou.

„Tak mi už dlho nikto nepovedal," s ťažkosťami vydýchol a usmial sa. Silou mocou sa snažil posadiť sa, aby na ňu videl.

„Si v pohode? Sme v nemocnici," prezradila mu, aj keď si celkom nebola istá, či je to pravda.

„Si šikovná. Prišla si na to sama alebo ti to niekto prezradil?" vyceril na ňu biely úsmev. Jedno oko mal opuchnuté a pod druhým mu mokvala jazva. „Sme v Sídle. V nemocničnej časti," keď sa snažil chytiť šálku, ktorú mal na nočnom stolíku, odhalila sa jeho zlomená ruka zaviazaná trojcípou šatkou. Presne ako minulý rok na brannom cvičení.

„Čo sa tam stalo?"

„V altánku?" tvár krčil od bolesti. Ruku mal určite zlomenú a jazva musela štípať. Raz sa jej podarilo pricviknúť si prsty do dverí. Už to bola pre ňu neznesiteľná bolesť. To si ešte Nika neuvedomovala, že môže mať zranenia aj inde. „Ver, že to zatiaľ nechceš vedieť." Ako sa môže stále usmievať? Nika musela priznať, že úsmev tomu doráňanému chlapcovi na náprotivnej posteli naozaj pristal. Musela však myslieť na bolesť, ktorú teraz prežíva. A možno, že to nie je až tak strašné alebo je zvyknutý. Zuby stále neskrýval. Nika si na chvíľu myslela, že zaspal s otvorenými očami. Pozeral priamo na ňu.

„Ale chcem! Zrazu boli všade zelené kamene. Aj vo vzduchu a..." zrazu si spomenula na niečo, čo jej pred otcom nenapadlo, „čo tá žena? Tá žena v čiernych šatách. Doletela len tak z nenazdajky a pri dotyku z altánkom sa odrazila preč. Možno sa je jej niečo stalo! Možno je mŕtva!" rapotala ostošesť a ústa by išli ďalej, keby nezbadala, že sa Leonard odkryl a skúša vstať. „Zbláznil si sa?" Okrem ruky a zraneného oka mal zlomenú aj nohu. Viac ju zarazilo skôr to, že bol iba v spodnej bielizni. Stíchla a pritom hľadela na chlapca, ktorý poskakoval na jednej nohe k barliam.

„Je mi ľúto, že ma vidíš v takejto situácií," zapýril sa, keď si jej pohľad všimol. „Asi by som si mal nájsť nejaké oblečenie, skôr ako odídem. Každopádne, je jedno či ti poviem, čo sa stalo na tej lúke alebo nie. Neverila by si tomu. Ani ja by som tomu neveril, byť na tvojom mieste. Keď ti otec vysvetlí niekoľko podstatnejších vecí, porozprávam ti príhodu z dnešného dňa," ako náhle si natiahol nohavice, odkrivkal k východu, kde ho zastavila vchádzajúca ošetrovateľka: „Kam si myslíte, že idete pán Boris? Ste zranený, nemôžete si len tak chodiť po svete dolámaný a povedať, že vás ošetrovala Matilda. Ľudia by sa mi smiali. Späť do postele!"

„Ale ja som zástupca..." snažil na namietnuť, no neúspešne. Matilda bola na prvý pohľad neoblomná povaha.

„Je mi jedno kto ste. Môžete byť aj samotný Merlin, z mojej nemocnice sa len tak nedostanete."

Nika sa v duchu smiala na tejto vtipnej situácii. Leo si celý červený sadol späť na svoju posteľ a ošetrovateľka Matilda mu sťahovala nohavice, prikryla ho perinou a do ruky mu strčila šálku, „Ešte raz sa pokúsite o útek a k posteli vás priviažem! Jasné?" Škaredý pohľad hodila aj na Niku a potom ich s hmkaním opustila.

„Takže, môžeš mi povedať, čo sa tam stalo? „ prosebne naňho pozrela.

„Dobre," otrávene vzdychol, „tá biela hmla, o ktorej si rapotala bola magická clona. Mala nás zmiesť, aby sme sa nevedeli orientovať v priestore. S ňou prišli aj ľudia - čarodejníci- a očividne išli po tebe. Zelené kamene boli tvoja ochrana. Kúzlo, ktoré ťa malo ochrániť pred tou ženou. Aj ťa ochránilo, lenže ty si sa ho dotkla," zatiahol akoby to bola chyba začiatočníka.

„A kto ťa tak doriadil?" Tvárila sa celkom vážne. Možno tomu verí alebo pochopila kto vlastne je! S úľavou uvažoval Leo.

„Tí bosoráci, ktorí išli po tebe. Snažil som sa ťa brániť. Nebyť ľudí z rodu, ktorí sa o útoku dozvedeli, boli by sme mŕtvy." v očiach sa mu odrážalo sklamanie. Zlyhal. Mal ju vziať zo sebou a ujsť. Spravil neodpustiteľnú chybu škôlkara.

„A potom prišiel Harry Potter a začal strieľať kúzla," Nika začala napodobňovať zvuk výstrelov zo zbrane, „a k nemu prišiel na pomoc drak, ktorý chrlil oheeň! A najlepšie bolo ako tá obrovská húsenica, ktorá len tak znenazdajky vyliezla spod zeme zjedla satanistickú korytnačku," rukami chňapla vo vzduchu, „Vždy som si myslela, že si pako, Leonard Boris, no nevedela som, že až takýto." Mátala sa v záchvate smiechu a bolesti.

„Hovoril som ti, že tomu neuveríš."

„Náhodou, celkom dobrý príbeh. Máš ďalší?" zatvárila sa ako malé dieťa, ktoré chce počuť viac. No on sa len otočil na bok a snažil sa zaspať. Hádam si nemyslel, že tomuto uverí.

To naozaj každému z jej okolia preskočilo? Všetci si z nej robia srandu. Toto predsa nie je normálne. Keď príde otec, bude jej toho musieť veľmi veľa vysvetliť. Vonku ešte pršalo. Cítila vôňu dažďa a čaju. Leovo pravidelné dýchanie ju upokojovalo. Pred očami sa jej rozprestieral čisto biely strop. Trochu jej pripomínal tú hmlu pri altánku. Bohvie, čo sa tam naozaj stalo. Zelené kamene ju mali podľa Leonarda ochrániť, no zranili ju. Zjavili sa tam len tak, znenazdajky. Bola to mágia?

„Leo?" prerušila ticho.

„Hmmm..." už zaspával a ona ho vytrhla spred prichádzajúceho sna. Snívalo sa mu, že prichádza. Bola taká krásna. Blond vlasy, broskyňové šaty. Prišla tam len kvôli nemu. Bála sa oňho. Chytila ho za ruku a šepkala jeho meno. Na chvíľu odišla, ale hneď sa vrátila k nemu, aby sa mu niečo nestalo, keďže bol teraz zranený.

„Kedy sa zobudím z tohto sna?"