Vyvolená

7

Po prvej, neohlásenej, lekcii čarovania sa cítila zle. Bolela ju hlava, v rukách jej brnelo a necítila si končeky prstov. Myšlienky sa jej plietli, nevedela ani prísť do svojej izby, zvalila sa na posteľ a sledovala stenu. Knihu zodvihla snáď tisíc krát. Keď zbadala na nočnom stolíku hromadu učebníc, nervózne si vzdychla. Bolo ich tam asi dvadsať. Nemá šancu sa to naučiť za dva mesiace.

„Ahoj," ozvalo sa s klopaním.

„Oco!" uľavilo sa jej, keď ho zbadala. Celý deň čakala na túto chvíľu. Musí jej toho toľko vysvetliť!

„ Prepáč, skôr som nemohol prísť, „ospravedlňoval sa. Za sebou vliekol plné dva kufre. Prisadol si k nej na posteľ a obhliadal sa po izbe, „takmer vôbec sa to tu nezmenilo, odkedy Valentína odišla." V očiach sa mu dali čítať spomienky.

„To je v poriadku."

Otec je odpovedal na všetky otázky. Potvrdil, že väčšina ľudí z rodu je jej rodina. Mama tu kedysi bývala. Porozprával jej ako sa sem snažil potajomky dostať a prichytili ho. Nika mu povedala, čo sa dnes dialo.

„Toto všetko sa musím doučiť za dva mesiace," ukazovala na haldu kníh ležiacich na nočnom stolíku.

„To zvládneš," snažil sa ju povzbudiť, ale ona vedela, že je to nedokázateľné. Mala problém naučiť sa pár riadkov z dejepisu a nie všetko zameškané zo sveta kúziel.

„Polovicu z toho už určite poznáš. Pamätáš si príbehy, ktoré som ti dookola rozprával, keď si bola malá?" poznala ich naspamäť. Každý jeden. Často krát sa pomýlil a ona ho opravila. „Sú založené na tom, čo som si prečítal z maminých kníh. Snažil som sa ti uľahčiť život."

„Vedel si, že to raz príde?" Jeho tiché pritakanie ju nahnevalo. „Vedel si, že to príde a nepovedal si mi to?"

„Nemohol som," otec na ňu pozeral, akoby sa chcel ospravedlniť za chybu, ku ktorej bol donútený.

„Ako to nemohol? Mohol si mi to povedať toľkokrát!" Nika sa neovládala. Hlas zvyšovala a ruky sa jej triasli.

„Sľúbil som tvojej mame, že ti to nepoviem, kým si po teba neprídu."

„Takže si čakal, že sa raz objavia a povedia mi to sami?" v tej chvíli sa v jej očiach javil ako slaboch. V hlave jej trešťalo. Najradšej by všetko zahodila za seba, vstala a nikdy sa sem nevrátila. Je tu s cudzími ľuďmi, o ktorých nič nevie. Nikdy ich nevidela a predsa na nich čakala. Jej vlastný otec ju potajomky pripravoval na túto chvíľu. Mali si po ňu prísť, aby jej zničili život. Toto jej mama chcela?

Cítila ako jej krv prúdi v žilách. Celá horela. Z rúk jej vyšľahlo zopár čiernych iskier. Vyzerali ako popol, ktorý sa vznáša po miestnosti. Malé čiastočky uhlíkov. Vzďaľovali sa od nej až napokon zmizli.

„Rozumiem, že si nahnevaná," prehovoril na ňu pokojným hlasom, „musel som to urobiť. Mama aj ja sme pre teba chceli len to najlepšie. Život medzi obyčajnými ľuďmi je to, čo Valentína považovala za najväčší dar."

„Viktor, mali by ste odísť," bolo to neznáme dievča, ktoré nakúkalo spoza dverí.

„Ešte chvíľu," do očí sa mu rinuli slzy. Uvedomoval si tu krutú realitu.

„Priniesol som ti všetky tvoje veci. Milujem ťa," pusa na čelo bolo posledné, čo urobil pred tým než sa otočil.

„Prídeš zajtra?" opýtala sa zronene. Bolo jej ľúto, že už odchádza. Nechcela naňho tak vybehnúť. Ani nevedela, prečo to urobila. No on sa už neotočil. So slzami v očiach odchádzal. Ani raz sa na ňu nepozrel. Kráčal rýchlo, akoby to chcel mať rýchlo za sebou.