Disability

"Moja bojovníčka"

Hneď ako povedal tie dve slová som myslela že snívam. Ja tomu neverím. Usmiala som sa ako retardovaná-čo aj som- a hodila sa mu okolo krku.

"Aj-ja te.ba." Zašepkala som a Justin ma silno objal.

O tri mesiace neskôr:

"Neboj sa Tara to určite zvládneš. Iba ťa tam zoberú spravia čo musia a ty sa po chvili zobudiš dobre? Bude to len chvíľa. Ani sa nenazdáš a už budeš hore a zdravá." Usmiala sa na mňa Lisa.

Ak ste si mysleli že idem na operáciu mozgu tak ste uhádli. Justin mi povedal že mi to zaplatí. Samozrejme že som nesúhlasila ale po trojmesačnom prehováraní som mu teda povedala že dobre. Ležím na nemocničnej posteli a čakám kedy si pre mňa prídu sestričky.

Potia sa mi dlane a mám chuť utiecť. Lisa odišla a nahradil ju Justin.

"Ahoj láska." Prišiel ku mne a pobozkal ma na pery.

"Ah-oj." Bozk som mu opätovala a objala ho.

"Bojíš sa?" Prikývla som. Prišiel bližšie a silno ma objal a držal v náručí. Začal sa s nami húpať do strán. 'nemáš sa čoho báť. Hneď ako sa prebeeš tak tu budem. Všetko dopadne dobre. Neboj." Usmial sa a pohladil ma.

"A čo ak sa to nep-odar.í?" Zosmutnela som. Pozrela som sa na svoje prepletené ruky.

"Neboj sa všetko dobre dopadne a ty budeš zdravá. Hneď aj ako ťa pusti tak pôjdeme na výlet dobre?" Usmial sa na mňa. Prikývla som a v tom vošla sestrička a zobrala ma na operačnú sálu.

Z pohľadu Justina:

Moja láska je na sále už asi tri hodiny a ja už mám nervy!! Zrazu sa otvorili dvere a z nich vyšla sestrička teda viac a tlačili Tarinu posteľ na izbu.

Pozrel som sa na ňu a vyzerala ako mŕtva.. Pribehol som k doktorovi. "A-ako to dopadlo? Je v poriadku?" Začal som trocha koktať. Doktor sa usmial a prikývol.

"Všetko je v poriadku. Operácia prebiehala bez akýchkoľvek komplikácií. Prebrať by sa mala do dvoch troch hodín." Znovu sa usmial potlapkal ma po pleci a odišiel.

Nadýchol som sa a vykročil k jej izbe. Chytil som kľúčku do ruky a pomaly otvoril.

V izbe boli sestričky a dávali Tare infúziu. Po chvile odišli a ja som tam s ňou ostal sám. Zobral som si kovovo plastovú stoličku a postavil ju blízko postele.

Sadol som si na ňu a chytil Tare ruku. Hladil som jej ju a bozkával. Už len treba čakať kým sa prebudí.

Po dvoch hodinách:

"Mhmm.." Zobudil som sa na nepomenovateľné mrmlanie. Zavrtel som sa a vtedy mi došlo že som na stoličke. Otvoril som pridko oči a uvedomil si že som v nemocnici pri Tare.

Pozrel som na ňu a ona mala otvorené oči a pozerala všade okolo. Sadol som si na kraj jej postele a ako ma zbadala začala sa usmievať ako slniečko.

"Ahoj láska." Pobozkal som ju. Keď som sa odnej odtiahol čakal som na jej odpoveď.

"Ahoj... Ja môžem rozprávať." Mrmlala. Zrazu rozpleštila tie krásne oči a so slzami na mňa pozrela. "Justin ja môžem rozprávať!! To je úžasné! JA MÔŽEM NORMÁLNE HOVORIŤ!!" Poslednú vetu zakričala a roztiahla ruky a vystrela ich do vzduchu. Pozrela sa pritom do stropu. Bola šťastím bez seba a tak tiež aj ja. Silno som ju objal a začali ma štípať slzy v očiach.

"Láska ty si zdravučká!!" Zašepkal som. Silno si okolo môjho krku obtočila ruky a silno ma zmačkla.

"A všetko len vďaka tebe Justin! Ďakujem ti strašne moc! Milujem ťa." Zašepkala aj ona. Hladil som ju po chrbáte a usmieval sa ako pripečený no bolo mi to jedno.

Po dvoch dňoch:

"Tak Tara teraz sa skús postaviť" povedala som jej. Mám s ňou cvičenia. Musím ju totiž naučiť chodiť. Ak sa pýtate prečo práve ja a nie Lisa alebo niaky skúseny lekár tak vysvetlenie je také že moja princezná si zásadne žiadala mňa.

"Ale ja sa bojím." Zamrmlala.

"Neboj, som tu s tebou. Kebyže niečo tak ťa chytím. Neboj. A teraz sa postav." Zavelil som a Tara sa pomali začala staviať. Samozrejme že som ju pridržiaval a keď už stála tak som ju pomaly púšťal. Zapotácala sa ale ustála to.

Začal som jej tlieskať. "Výborne!! To je úžasné láska!!" Objala ma a začala plakať. "Neplač.. Toto nieje na plač toto je na tvoj krásny úsmev." Odtiahol som ju od seba a pohladil po tvári.

"Ja viem. Len ja som strašne šťastná." Povedala pomedzi plač.

"Skúsiš spraviť krok?" Usmial som sa na ňu a spýtavo sa na ňu pozeral. Prikývla a spravila krok. No neudržala rovnováhu a spadla. Stihol som ju ale chytiť a posadil som ju na posteľ.

"Nevadí miláčik to sa časom napraví a pôjde to. Pozri aký pokrok si už spravila. Vieš sedieť sama stáť sama a aj jesť. To je geniálne a ja som na teba nesmierne pyšný." Poslednú vetu som jej šepol na pery a následne sa na ne prisal.

Ruky si obmotala okolo môjho krku a začala spolupracovať. Kusom som ju do pery a pýtal si vstup. Okamžite mi ho umožnila a začala sa 3. Svetová. Ostiahol som sa od nej.

"Už aj toto vieš." Usmiala sa a znova ma silno objala.

Moja bojovníčka.. <3

Názory?? :O