Disability

"Prepáč, ale... je koniec"

Justin vošiel do izby a sadol si na moju posteľ. "Ah.oj." Zamrmlala som. "Ahoj" zamrmlal aj on a pozeral na zem. "Počuj Tara. Musím ti niečo povedať." Začal sa hrať s prstami.

"Čo sa dej-e mac.ko?"

"Já.. Vieš, som chlap á.. mám svoje potreby a celkovo.. Ty mi nemôžeš dať to čo ja potrebujem a proste. Stále robíme len to isté. Leíme tu a potom ťa nosím na rukách na vozík kŕmim ťa a priste nič iné. Ja.. chcem mať priateľku ktorá bude chodiť normálne rozprávať jesť a všetko. Proste.. takto to nemôže pokračovať. Prepáč, ale... je koniec." Posledné slová zamrmlal. Neviem ako ale aj cez tú chorobu som na tvári cítila nával sĺz. Nie nie niee!!

Pozrela som naňho so slzami po celej tvári. "A-ale ja s.om si mysl.el-a.." Nedopovedala som a hlasno som sa rozplakala. V momente som dostala silný kŕč. Všetko ma bolelo a nedýchala som. Justin ma začal fackovať a dýchať do úst. Nič nepomáhalo. Všetko ma hrozne bolelo no fyzickú bolesť som skoro ani necítila ako tú psychickú a bolesť na srdci.

Z pohľadu Lisi:

"Lis! Poď sem! Rýchlo!" Zakričal na mňa Justin z Tatinej izby. Pribehla som tam a uvidela Taru v silnom kŕči na posteli. Pribehla som tam a kľakla si k posteli.

"Ako dlho to trvá?!" Pozrela som na vystrašeného a uplakaného Justina.

"A-asi minútu.." Zamrmlal.

Začala som Tatu fackovať a dýchala jej do úst. "Tari zlatíčko ono to prejde zachvíľku neboj." Šepkala dom jej s hladkala ju po tvari a ďalej jej dýchala doo úst..

Z šuplíku pri jej posteli som vybrala lieky na epilepsiu a dala jej ich do úst. Po chvíli sa začala ukľúdňivať. Zhlboka ale prerývane dýchala a následne pozrela na Justina.

"Vyp-adn.i." Zamrmlala a začali sa jej valiť slzy z očí. Počkať slzy? Čo sa to tu deje.

"Tar-" tata ho prerušila.

"Pro-ste vyp.adni!" Trochu zvýšila hlas. Sadla som si rýchlo k nej a objala ju.

"Musíš sa ukľúdniť Tari. Nesmieš sa rozrušovať a rozčulovať sa." Šepkala som jej.

Justin na ňu pozrel a následne sa postavil a odišiel.

Z pohľadu Justina:

Piče! Som taký idiot! Ale muyel som to spraviť. Milujem ju ale takto by to proste nefungovalo. Proste potrebujem normálnu pristeľku a nie takú, ktorú treba kŕmiť a prebaľovať a nosiť na rukách a priste... Nepotrebujem pristeľku ktorá je ako novorodeňa. Chcem normálnu priateľku.

Vystúpil som z auta a vošiel do domu. "Zlatko kde si bol?" Hneď sa na mňa pricapila Sophia.

"Ahoj miláčik. Bol som.. ale nikde. Len sa prejsť. Poď ideme si lažkať." Potiahol som ju za ruku a priviedol do mojej izby. Začali sme sa mazliť až sme skončili ako jedno telo...

Máte tu prvú pólku. Chcela som vám aspoň niečo pridať ale nemalm čas tak preto je to zatiaľ také krátke. :)