Ked som sa v to rano prebudila znova som citila ten gnusny pocit. Akoby mi niekto na hrud polozil obrovsku dlan a tlacil ma prec od mojho stastia. Od stastia ktore ma viac trapilo.. Nevedela by som to vysvetlit.. Ten pocit.. Uzkostny pocit sa stale nasobil.. Bolo to ako abstak. Musela som uvolnit atmosferu tak som si naliala prvy. Nevadilo mi ze je 7 rano, ani to ze o par hodin mam mozno najdolezitejsi pohovor v zivote a ani to ze nemam nic, mam dlhy ktore treba platit.. Svet sa hybal ale ja som stale stala na jednom bode. Uz roky som sa nevedela pohnut.. Vsetci mi tak velmi ublizili a ja som tam len stala a topila sa v tom pocite zrady, hnevu, lasky a aj nenavisti. Vedela som ze nieco musim robit so zivotom, nieco zmenit no vzdy ked som sa o to pokusila ma nieco znovu zrazilo na kolena.. Pri tejto myslienke mi zovrie hrdlo a ja nalievam druhy.. Nezaujima ma ze nemam ani 20 a neviem, nemozem vydrzat vidiet a citit triezvy svet, a ani to ze si takto nicim okrem zdravia aj zivot a dokonca ani to ze som ako moj otec. Nalievam treti.. Moj otec vsetko prepil. Vsetko co nam zarucovalo stastny zivot, mali sme obrovsky byt, auto, peniaze.. Vsetko co teraz nemame..Nalievam stvrty.. Uvedomujem si ze toto nikto okrem mna nezmeni ze vsetko mam v rukach ja ale.. Zmenit myslenie je asi to najtazsie zo zivota pretoze tak musis zmenit aj ten pocit samotny. Zmen to ze nemas domov, ze ta sklamala rodina, ze milujes najvacsieho blbca na svete, ze tvoj foter ti znicil zivot ale ja kracam v jeho slapajach.. To uz nikdy nezmenim lebo sa to stalo..(nalievam piaty) pocit uzkosti je uz davno prec no v tomto bode si uvedomim ze sa len zmenil na horu vycitiek, hnevu a vlial sa do par poharikov. Nalievam.. Citim vsetku tu bolest co so sebou prinasa laska.. Myslim ze dost intenzivne .. Mam pocit ze cim viac mi ublizoval tym viac som ho milovala.. Spusta sa vodopad slz pri ktorom sa mi premietaju vsetky tie roky.. Nalievam dalsi a dufam ze sa uz dogrcam a zaspim.. Dufam cely zivot a nikdy som sa nedockala.. Nalievam dalsi a do myslienok sa mi pribija on. Kamarat ktory ten tlak od zivota nezvladol a siahol si uspesne na zivot. Keby sa to nestalo urobim to aj ja ale vzdy ked si drzim ziletku na zapesti premietne sa mi ta bolest ktoru som citila ked odisiel. Myslim na to ze ludia ktory za mna neprestali bojovat aj ked vidia ako sa nicim.. Myslim na to ale by to bolo nefer. Uz som dost zbabela ked sa akosi neviem (alebo nechcem) postavit na vlastne nohy ale nemozem im spravit to ze odidem.. Viete.. Svet sa nikdy nepyta co chcete ale nalozi vam a vy to bud stravite alebo nie.. Co myslite kde som ja?
