Než zomrieš ✓

KRÁČAM ULICOU

Každý sa niekam ponáhľa. Ľudia  kráčajú rýchlo, hľadiac do zeme. Svet okolo ich nezaujíma, chcú sa len dostať domov z práce. Autá chodia rýchlejšie, než by mali a vodiči ignorujú dopravné značenia. Snažia sa opustiť rušné cesty skôr, ako popoludňajšia dopravná špička spôsobí dlhé kolóny.

Sledujem deti na ihrisku na opačnej strane ulice. Najstaršie z nich má sotva desať rokov. Škola im dávno skončila a teplé počasie ich vylákalo von. Kričia, naháňajú sa a smejú. Niektoré si kreslia kriedami po chodníku, iné jašia na preliezkach. Niekoľko chlapcov hrá futbal snívajúc o tom, že sa z nich snáď raz stanú profesionálni hráči. Lopta minie bránu.

"Idem po ňu," zakričí jeden a rozbehne sa. Chce ju dohnať skôr, než sa dostane na rušnú vozovku.
Výkrik, pišťanie brzdiacich pneumatík, tichý zvuk tupého nárazu.
Lopta sa ďalej kotúľa mojim smerom.
Ignorujem ju. Vykročím k hlúčiku ľudí, ktorý sa nazbieral pri prednom nárazníku auta. Nepovšimnute si prerazím svoju cestu ku chlapcovi na zemi.
Bosú nohu má neprirodzene vykrútenú, malú topánku vidím ležať opodiaľ. Jemné pšeničné vlasy sa mu lepia na čelo, umazané od krvi.
V doširoka otvorených očiach iba strach.
Skloním sa k nemu a desiatka hlasov v momente stíchne.
"Hej," snažím sa znieť prívetivo, "ahoj, kamarát,"
Veľké oči upiera na moju tvár. Neviem, koho vo mne vidí, no trochu sa upokojí. Pomôžem mu posadiť sa a odhrniem mu zlepené vlasy z čela. Nepýtam sa na život, ktorý žil. Osemročný chlapec by len ťažko mal o čom rozprávať.
Teraz mojou úlohou nie je vypočuť, ale vysvetliť. Smrť v jeho mladom, naivnom živote ešte nehrala rolu. Nepozná ju, nevie, čo sa deje.
"Bojím sa," fňukne rozochvene. Kľaknem si k nemu, aby sa úroveň našich očí vyrovnala. Premýšľam čo povedať, než sa rozplače. Trasie sa, no nie od zimy.
"Nemusíš sa báť, Johnny," natiahnem ruku k jeho ramenu, "Všetko je v poriadku. Nestane sa ti nič zlé, sľubujem. Som tu, aby som ťa so sebou zobral na krásne miesto,"
Chlapec na mňa zvedavo pozrie.
"Aké miesto?" spýta sa a nahlas smrkne.
"Také, kde sa celý deň len zabávaš a nikdy nezostarneš," usmejem sa.
"Do Krajiny-Nekrajiny?" modré oči sa mu rozžiaria.
"Áno," veselo prikývnem a na jeho tvári sa zjaví široký úsmev, odhaľujúci štrbavé zuby, "je tam veľa detí, s ktorými sa budeš môcť hrať. Nikdy ťa nebude nič bolieť a nikdy nebudeš smutný. Môžeš zjesť toľko zmrzliny, čo ti len hrdlo ráči a ísť spať kedy len chceš."
Sprisahanecky na neho žmurknem. Chlapec pôsobí nadšene, no ja viem, že sa spýta ešte niečo. Na jeho otázku sa pripravím prv, než ju vysloví.
Strnulý úsmev prezrádza, na čo myslí.
"A čo mama s ockom? Budú tam aj oni?" jeho pohľad sa do mňa zavŕta v očakávaní.
"Nie," hlas mi posmutnie, "ešte nie. No prídu za tebou, neboj sa. Všetko bude v poriadku,"
Zaváha.
"Musím s tebou ísť, však?" spýta sa smutne. Prikývnem. Chlapec sťažka vzdychne a obzrie sa po okolí. Potom sa na dlho zadíva na mňa, akoby uvažoval. Vstanem. Čakám ďalšiu otázku, no on ku mne len mlčky vystrie ruku.

Sekunda je preč.

Plávam v mori.