Než zomrieš ✓

KRÁČAM LESOM

(táto kapitola nie je vhodná pre slabšie povahy)

Opatrne našľapujem po machu, prekračujúc vytŕčajúce korene stromov. Nie som na chodníku. Užívam si príjemnú, zemitú vôňu hnijúceho ihličia, ktoré zohrieva slnko. Kráčam stále hlbšie do lesa. Predieram sa nízkym malinčím, opatrne schádzam dole svahom, pridŕžajúc sa okolitých stromov.
Oprášim si špinavé ruky. Som na mieste.
Vidím ju priamo pred sebou, špinavú a zúboženú. Telo má posiate ranami a škrabancami, jednu nohu už od prvého pohľadu zlomenú. Okolo krku uviazaný pevný motúz.

"Ahoj," zatiahnem milo.
Zbadá ma a vo veľkých, hnedých očiach sa napriek všetkému zračí úprimná radosť z môjho príchodu.

Pokrúti chvostom a pokúsi sa vstať na všetky štyri, aby ma mohla uvítať.

Slabé telo ju však neposlúcha. Nadvihne sa na predné laby, no zadné ďalej chromo ležia. Chveje sa. 
Opäť klesne k zemi a len jemne nadvihuje špičku chvosta niekoľko centimetrov na zem.
Podídem k nej bližšie a všimnem si, aká je vychudnutá. Rebrá jej trčia, akoby som kostru prikryl jemnou látkou. V páse by som ju bez problémov oblapil len dlaňami.
Sadnem si k nej, rozväzujúc uzol na šnúre, ktorou je k stromu priviazaná. Podľa toho, aký je rozstrapkaný, snažila sa ho prehrýzť, no zuby zbrúsené z dlhoročného nosenia aportov ju nezachránili. Motúz sa mi podarí uvoľniť a sňať jej ho z krku. Koža pod ním je vyšúchaná na mäso, spálená, hnijúca, plná muších lariev.
Nežne ju pohladím a ona si s námahou vyloží hlavu na moju nohu.

Sedím tam, na vlhkom machu, opieram sa o strom a opatrne ju škrabkajúc na miestach, ktoré nemá zranené, premýšľam.
Premýšľam, prečo ma nevidí ako iného psa. Prečo som pre ňu človek.
Po tom všetkom, čo jej spravili.
Bol to človek, kto ju bil. Bol to človek, kto ju tu uviazal a nechal zahynúť od hladu a smädu.
A predsa to bol človek, koho svojim vytím neustále zúfalo volala. 
V rovnakom tvorovi, ktorý ju zradil, aj naďalej hľadala záchranu. Zavrhol ju, no napriek tomu naňho nezanevrela.

Pomaly zaspáva.
Zomiera pokojne, nie je sama. Som tu s ňou a robím, čo môžem, aby vedela, že už je všetko v poriadku a viac sa nemusí báť. Že ju do poslednej chvíle neopustím. 
Jej čistá duša, pridobrá pre tento svet, opustí schránku. 

Volajú ma.