Než zomrieš ✓

SMRŤ

"Rozumiem, že je pre Smrť ťažké pochopiť cit, ktorý sa viaže iba k životu, ale snáď už v tom máš jasnejšie, nie?" milo sa usmeje.
"Vysvetli mi lásku k životu, nech je z toho celok," požiadam ju a do jej úsmevu sa prikradne niečo zvláštne.
Zrazu sa cítim ako holub a ten pocit ma mätie a rozosmieva zároveň. Zachovám si však vážnu tvár, aby mohla pokračovať.
"Na začiatku jediné, čo máme, je život. Či už je nám súdené žiť ho dlho, alebo nie, je celý iba náš. Tvoríme ho, až kým nemáme pocit, že je to iba naše dielo. A ak na to dielo môžeme byť hrdí, milujeme ho, pretože nás napĺňa,"
"Zdá sa mi, že si len prispôsobuješ veci tak, aby spadali do tej tvojej rovnice," poviem zadumane, "no očividne sa ti to darí,"
Doširoka sa usmeje, no keď sa obaja odmlčíme, na jej tvári sa postupne zračí smútok.
"Bolo odo mňa hlúpe a trochu egoistické zabiť sa. Zabudla som na detaily, ktoré ma stále robili šťastnou a sústredila sa na zbytočnosti. Moje problémy boli dočasné; slnko bude vždy vychádzať a zapadať. Škoda, že som si to uvedomila až teraz," ticho povie a opäť sa jej v očiach objavia slzy.
Je mi zvláštne. Po tom všetkom, čo sme počas našej sekundy prebrali..
Obímem ju.
Sám neviem prečo, proste cítim potrebu nejako jej prejaviť vďaku za rozhovor a svoju ľútosť nad jej osudom. A to som ňou na začiatku trochu opovrhoval.
Schúli sa mi v náručí, no prestane plakať.
"Povedz mi, čakajú na mňa ruže?" šepne.
"Neviem, či zrovna ruže.."
"Hlupáčik, to bola metafora,"
Opäť ten smutný úsmev, ktorému začínam rozumieť. Tiež ho mám na tvári.
"Čaká ťa pokoj," poviem jej.
Chvíľu mlčí, potom sa vymaní z môjho objatia a pozrie mi do očí.
V tých jej sa stále lesknú slzy, no na tvári žiari úprimný úsmev.
"Myslím, že som pripravená," povie ticho. Pocítim miernu nevoľnosť, ktorú neviem popísať. Možno je to úzkosť. Chcem jej povedať, že ja pripravený nie som.
Nechcem, aby odišla. Ešte mi toho môže toľko povedať, toľko vysvetliť.
"A čo ten strach z toho, že si nič nedosiahla?" spýtam sa dúfajúc, že sa opäť rozhovorí.
Ona sa však nahlas zasmeje.
"Dosiahla som niečo, čo nikto iný predo mnou," povie a ja cítim, ako sa pomaly stráca. Že je naozaj pripravená odísť a ja s tým nedokážem nič urobiť, musím ju odviesť.
"Čo?" dovolím si poslednú otázku.
Zadíva sa mi do očí, ako by si chcela niečo overiť a spokojne sa usmeje.
"Naučila som Smrť milovať,"

Sekunda uplynie

Je preč a ja celým svojim bytím viem, že mala pravdu.

_________________

Kto nemá rád (po)otvorené konce, nech ma nemláti :D V každom prípade..

Ahoj,ahoj, drahý čitateľ.
Úspešne si sa dostal/a na koniec mojej poviedky a ja ti ďakujem, že si to vydržal/a až sem. Mám jednu prosbu. Nájdi si, prosím, sekundu a napíš mi, aké emócie v tebe príbeh vyvolal.
Čo sa ti páčilo, čo nie?
Vopred za každý názor ďakujem :)