Než zomrieš ✓

SKLÁŇAM SA NAD POSTEĽOU

Lúče slnka sa predierajú cez zastreté záclony a dodávajú miestnosti príjemný, zlatistý nádych. Na nočnom stolíku pri posteli je položená váza s čerstvými kvetmi a rodinná fotografia otočená tak, aby na ňu osoba na posteli dobre videla.
Je na nej mladá rodinka, muž so ženou a dcérou. Všetci sa usmievajú od ucha k uchu a skutočne pôsobia šťastne.

Žena z fotky leží na posteli a ja by som ju len ťažko spoznal. Červeň v lícach vyprchala. Kedysi snedá pleť je teraz alabastrová. Plné ženské tvary vystriedali kostnaté ruky a prepadnuté líca. Husté kučeravé vlasy nahradila zamatová šatka.
Posledné štádium rakoviny ju pripútalo na lôžko.
Jej muž drieme v kresle pri nej, drží ju za chudú, studenú ruku. Ona bdie. Ťažké viečka má slabo pootvorené a hľadí na lúč slnka predierajúci sa cez škáru do izby.
Zjavím sa pri nej a ona mi pozrie do očí. Vidí ma takého, aký som, pretože to ešte nie je jej posledná sekunda, no napriek tomu nie je prekvapená.
Väčšina ľudí ma neočakáva, neráta so mnou, preto ma ani nevníma, keď stojím tesne pri nich chvíľu pred ich smrťou. Väčšina ľudí nie je pripravená na možnosť, že ich život čoskoro skončí. Ona áno.
Čakala ma už od rána, no dúfala, že prídem oveľa skôr.
Bolestivo vykriví ústa. Je slabá.
"Je čas?" šepne a v jej tichom hlase počujem zvláštnu prímes nádeje.
"Čoskoro," prikývnem.
Zatvorí oči a slabo sa usmeje.
"Smiem vedieť koľko?"

"Tri minúty a sedemnásť sekúnd od momentu, čo toto dopoviem,"
Úsmev jej z tváre nezmizne. Pootočí hlavu a obzrie sa po izbe. Pohľad jej napokon spočinie na manželovi. Len na neho pozerá a na popraskaných perách jej hrá úsmev. Celú minútu nič nepovie.
Sťažka prehltne.
"Nick," jemne stlačí jeho ruku. Len toľko, koľko jej vlastná sila dovoľuje.
"Nick," zopakuje a muž sa preľaknute preberie.
"Čo, čo je?" habká, pozerajúc po okolí. Nezľakol sa jej, zľakol sa, že už o ňu prišiel. Zachytí jej úsmev a trochu sa upokojí.
"Čo sa deje, zlato?" spýta sa mäkko, hladiac jej ruku. Pozerá mu do očí. Obaja sa s jej osudom už zmierili, aj keď je to pre nich stále ťažké. Všetko, čo si potrebovali povedať, už povedané bolo dávno predtým, než som prišiel.
"Nezabudni, že ťa milujem," v očiach sa jej lesknú slzy, no neprestáva sa usmievať. Opäť som z toho zmätený. Muž sa nad ňu skloní a pobozká ju na čelo.
"Tiež ťa milujem,"
Bolesť ju pripravuje o posledné sily a ona stráca vedomie. Snáď už povedala všetko, čo chcela. Nemôžem s tým nič urobiť, nedokážem zastaviť čas, ktorý mi nepatrí a dať jej silu na rozhovor, kým ešte žije. Moja je len jej posledná sekunda a tá príde až v spánku.
A keď príde viem, že je pripravená.
Vezmem ju za ruku.

Kráčam lesom.