Topiaci sa sneh

2

,,Pôjdeš tam so mnou a basta!" rozhodla za mňa. Ostala som ticho a opäť sa zamyslela. Párty u chalanov. Nikdy som na žiadnej nebola. A čo keď nám na to prídu učitelia? Je síce pravda že nám dovolili sa navštevovať, iba po večierke sme museli byť na izbe. Ale čo ak tam bude alkohol?! To máme zakázané. Napokon som sa predsa len rozhodla, že tam s Ivetou pôjdem.

O štyri hodiny sme sa dostali na miesto. Ťažko som si vzdychla. Môj prvý lyžiarsky. Ja to asi neprežijem! A ako na potvoru hneď tam bola lanovka. Kým s ňou išli iba naše veci, snažila som sa psychicky pripraviť. Počkala som kým odviezli každého a keď sme ostali iba my dve s Ivetou, postavila som sa na určené miesto. Lanovka mi o chvíľu podkopla nohy a ja som tlmene vykríkla. Našťastie Iveta vedela čo robiť a sklopila zábranu. Celou silou som sa jej chytila a prudko dýchala. ,,Pokoj. Nič sa nestane." upokojovala ma. Nič?! Nič?! Veď sa môže odtrhnúť alebo zastať v polovici! V duchu som šalela. ,,Pokoj." ďalej hovorila Iveta. ,,Zaspievame si!" rozhodla. Neveriacky som zažmurkala. ,,Čože?!"zapišťala som. ,,No hej. Mne to pomohlo keď som išla lanovkou prvýkrát." usmiala sa a spustila: ,,I believe I can fly!" Nahlas som sa zasmiala a pridala sa k nej. Onedlho sme už vyspevovali na plné pecky. Úplne som zabudla na všetky katastrofické scenáre a keď sme vystúpili, cítila som sa šťastná. Teraz nás čakala ešte jedna ťažká úloha. Nájsť cestu do hotela. Tú sme museli nájsť sami pretože (ako inak) nás nepočkali. To sa učitelia vôbec neboja že sa stratíme?! Našťastie som mala spoľahlivý kompas: Ivetu. Išli sme teda smerom kadiaľ sme videli hotel. Po ceste sme stretli niekoľkých lyžiarov a tak sa ich Iveta spýtala, kde je vchod. Ochotne nám pomohli a my sme sa šťastne dostali do hotela. Tam nás už všetci čakali. Stáli sme vo vstupnej hale a učiteľ nám robil prednášku o bezpečnosti. ,,Lyže si môžete nechať tu, alebo si ich zobrať do izby. Raňajky sú o siedmej, obed o dvanástej a večera o piatej. Každý deň doobeda budeme od pol deviatej do pol dvanástej vonku a potom poobede od jednej do štvrtej. Potom máte už voľno. Porady budú pri našej izbe o siedmej večer." zakončil a potom nám rozdal kľúče od izieb. Vytiahli sme kufre aj lyže do izby. Izba nebola veľká. Boli tam iba dve postele a stolík. V predizbe bolo umývadlo a skriňa. Samozrejme, kúpeľňa tam nebola. Tá bola na chodbe. Vybalili sme si veci a prezliekli sa do pohodlnejších vecí. Teraz sme mali voľno až do večere. ,,Otvoríš okno?" zafučala Iveta z postele. ,,Jasne." prikývla som a vstala. Chcela som ho otvoriť, no kľučka mi ostala v ruke. No super! To sa môže stať len mne! Vyjavene som sa pozerala na kľučku a otočila sa k Ivete. Tá keď zhodnotila situáciu rozrehotala sa na celé kolo. Zamračila som sa na ňu. Ona sa upokojila ale ešte stále jej trhalo kútikmi úst. ,,Idem to oznámiť na recepciu." vzdychla som si a vybehla z izby.

Recepcia bola prázdna a tak som čakala. Všimla som si že neďaleko na pohovkách sedela akási partia.

............................................................................................................................

Dúfam že sa vám časť páčila a nezabudnite nechať komentár alebo vote. Ak sa Vám tento príbeh páči, prosím pozrite sa na môj starší, už dokončený príbeh Bosorka.

Inak čo si myslíte že sa stane s tou partiou? Alebo je tam len náhodne spomenutá? Budem sa tešiť na vaše názory.

                                                    Vaša Kirsten. <3