Topiaci sa sneh

3

Živo sa rozprávali. Boli asi rovnako starý ako ja, no neboli z našej školy. Moju pozornosť zaujal jeden chlapec. Bol veľmi pekný a pred očami sa mi objavili obrazy všetkých princov z rozprávok. Ten mohol byť rozhodne princ. Vyzeral vysoký a mal husté kučeravé čierne vlasy, ktoré kontrastovali s jeho bledou pokožkou. Mal tie najkrajšie oči aké som kedy videla. Vyzerali ako dva zafíry. Asi som ho priveľmi dlho pozorovala pretože mi na moment opätoval pohľad. Našťastie prišla recepčná a ja som sa mohla sústrediť na ňu. ,,Prepáčte, ale na izbe číslo 117 nám odpadla kľučka z okna." oznámila som jej. Ona si to zapísala a milo sa usmiala. ,,Zanedlho tam pošlem údržbára." povedala. ,,Ďakujem." odvetila som jej a rýchlo vybehla do izby. Radšej som sa ani neobzrela, či tam skupinka ešte je.

Na ďalší deň som si prvýkrát mala stúpnuť na lyže. Problém bol už s nazúvaním lyžiarok. Napokon po ťažkom boji sa mi to podarilo. Pomaly som sa dostala do haly. Takmer som sa pritom skotúľala. Skutočný problém však nastal keď som sa ocitla vonku. Nasádzala som si lyže a popritom päťkrát spadla. Učiteľka už zo mňa bola viditeľne nervózna a Ivana s kamoškami sa chichúňali. Keď som si konečne úspešne nasadila lyže, problém bol s rovnováhou. Napokon som sa ako tak dostala až ku kopcu. Učili sme sa pluh. ,,Dobre. Choď dole a zastav pluhom." povedala mi učiteľka. Zbláznila sa?! Veď sa zabijem! Vyplašene som sa na ňu pozrela. ,,Zvládneš to. Musíš sa iba snažiť." založila ruky vbok. Keby som nebola taký strachopud, povedala by som jej svoj názor. ,,Choď!" zopakovala a ja som sa predsa len odhodlala. Keď som však už bola na konci kopca, nedaril sa mi pluh. Nie! Ja tu umriem! Neviem to zastaviť! Spanikárila som a zavrela oči. V duchu som už odriekala: Otče náš ktorý si na nebesiach, posväť sa me... Prudký náraz a ja som skončila v niekoho náručí. Otvorila som oči a vyjavene zažmurkala. Pozeral sa na mňa pár zafírov. Môj princ z recepcie! Ako tak som sa pozbierala. ,,Ospravedlňujem sa. Nevedela som zastaviť." vyjachtala som a sčervenela. Vyčaroval krásny úsmev. ,,Nevadí. Bolo mi potešením." Sklopila som zrak. ,,Som Robo." povedal. Neveriacky som sa na neho pozrela. Som si istá že nie som mŕtva? Alebo možno niekde ležím s otrasom mozgu. ,,Danajová! Poď späť!" zakričala učiteľka. Takže to nie je sen. ,,Ja som Linda." šepla som. ,,Tešilo ma Linda." odvetil. Otočila som sa že sa vyškriabem späť keď v tom sa ozval.

....................................................................................................................

A je tu pokračovanie. :) Vitaj v príbehu Robo! :D Ako sa Vám "princ" pozdáva? Myslíte že preskočila iskra?

P. S. Kto už lyžoval? Priznám sa že Lindiné "úžasné" skúsenosti s lyžovaním som napísala podľa seba. :D Ešte že mňa tiež chytil spolužiak, inak by som tu teraz nesedela a nepísala túto reč. :D

Budem sa tešiť na názory. Do skorého čítania. :D

                                                                Vaša Kirsten