Topiaci sa sneh

5

,,Môžem s tebou hovoriť?" spýtal sa. Iveta sa len usmiala a povedala: ,,Idem napred." Skôr než som stihla niečo namietnuť, odbehla. Robo sa usmial a spýtal sa na rovinu: ,,Nepôjdeš so mnou von?" chcel vedieť. ,,Kedy?" pokrútila som hlavou a nemohla som uveriť, že sa ma to pýta. ,,Dnes o polnoci. Kontrolujú nás o desiatej, potom sa už môžeme vytratiť." vysvetlil mi. ,,Keby nám na to prišli..."chytila som sa za krk. Chytil ma za ruky a zapozeral sa mi do očí. ,,Prosím. Bude to v pohode." presviedčal ma. Čo má hypnotické oči? Zrazu som mala chuť zbaliť si kufre a odísť s ním na kraj sveta. ,,Dobre." prikývla som. ,,Super. Stretneme sa o polnoci v hale." povedal a odišiel. Užasnuto som za ním pozerala. Zdá sa, že mám rande.

Iveta ma už hodnú chvíľu spovedala. Pred chvíľou nás prišla skontrolovať učiteľka a keď sa uistila že sme v posteli, spokojne odišla. Zanedlho na to sme však s Ivetou vyliezli. ,,Namaľujem ťa!" rozhodla sa. Pokrčila som čelo. ,,Neviem či je to dobrý nápad. Roztečie sa mi špirála." podotkla som. Iveta len mávla rukou. ,,Na to je taká zaujímavá vecička, nazvaná vode odolná špirála." zasmiala sa. Rezignovane som vzdychla a nechala ju nech ma namaľuje. Potom mi natočila kulmou vlasy. Zahľadela som sa do zrkadla. Nebolo to zlé. Ešte stále som nevyzerala ako Ivana, no ušlo to.

Neskôr som stála v hale a netrpezlivo prestúpala z nohy na nohu. Čo ak si robil srandu a nepríde? Čo ak to bola stávka? Možno je v tom zapletená Ivana. Zaoberala som sa zlými predstavami keď v tom ma ktosi chytil zozadu. Poplašene som sa otočila a bola pripravená čeliť učiteľke. Ale našťastie to bol Robo. ,,Tak ideme?" spýtal sa. Nadšene som prikývla. Musela som uznať že v noci sneh doslova žiaril. Sadli sme si na lavičku a ja som sa pozerala na nočnú oblohu. Začali sme sa rozprávať. Samú ma prekvapilo ako som dokázala svoju ostýchavosť odsunúť na vedľajšiu koľaj. Zistila som že študuje na gympli a má jedného staršieho brata. Informácie o sebe poskytoval však veľmi neochotne a radšej spovedal mňa. Asi sa nerád bavil o sebe. Predsa len sme mali niečo spoločné. Keď sme ostali ticho nebolo to trápne ticho. Akoby sme sa ani nepotrebovali rozprávať. Mala som pocit že ho poznám odjakživa. ,,Ďakujem že si ma bránil." usmiala som sa. ,,Povedal som iba pravdu." odvetil mi. ,,Akúže pravdu? Ivana je krásna a ja som naozaj nemala na jej priateľa." podotkla som. Prekvapene zažmurkal. ,,Ale mala. Si krásna a aspoň máš niečo medzi ušami. Poznám baby ako je Ivana. Sú sprosté jak tága." zaškeril sa. Opäť som sa začervenala. ,,Ale ja nie som krásna. A navyše som nemotorná, roztržitá a..." Och môj bože! Zastavte ma niekto! Keď som nervózna, veľa táram! Robo, akoby čítal moje myšlienky, sa ku mne naklonil a umlčal ma bozkom. Keď sa odtiahol, šepla som: ,,Na toto by sa dalo zvyknúť. Ale mohol si to urobiť skôr." On sa tlmene zasmial a oprel si ma o hruď. Započúvala som sa do tlkotu jeho srdca, keď v tom som si čohosi všimla. Na krku mal zavesenú čiernu šnúrku a na nej malé strieborné oko. Zamyslene som ho vzala medzi prsty. ,,Je to ochranné oko." vysvetlil mi. ,,Je krásne." podotkla som. On sa usmial a dal si ho dole z krku. ,,Je tvoje. Darujem ti ho." usmieval sa. Pokrútila som hlavou. ,,To nemôžem prijať." namietla som. ,,Aspoň budem mať istotu že ťa niečo chráni keď pri tebe nie som." povedal a zahľadel sa mi do očí. Och nie! Zasa ten hypnotický pohľad. Navliekol mi náhrdelník a krátko ma pobozkal.

.....................................................................................................................

Tadáá! :D

Je tu pokračovanie! Čo vravíte? Už viete čo jej Robo chcel povedať. Čakali ste to? A čo vravíte na rande? Urobili by ste to isté čo Linda a tajne sa vytratili?

Please coment :) (Aby som vedela v ktorých veciach sa zlepšiť)

Ďakujem                    Vaša Kirsten