Unesená Mafiou

♡13♡

Sedela som tam na zemi a zrazu som začula kľúč v zámke. Otvorili sa dvere a dnu vstúpil mladý muž, ktorý vyzeral ako normálny človek. Vyzeral. „Ahoj cica, ako sa máme?" on sa vážne pýta, ako sa mám? Uniesli ma, neviem kam, neviem kto a neviem, čo sa bude diať. Pristúpil ku mne a kľakol si. „Princezná nám stratila reč?" „Nestratila, ale na takú hlúpu otázku sa nedá ani odpovedať." „A prečo nie princezná?" Vážne? Ešte toto sa spýta? „Pretože ma uniesli, teraz som tu a ty sa ma tu vypytuješ ako sa mám? A ešte niečo, nevolaj ma princezná" Uškrnul sa. „Áno uniesli ťa, ale len pre mňa" priblblo sa začal usmievať a hľadieť mi do očí. Najradšej by som mu ich vyškriabala, ale boli také zaujímavé a aj krásne. Preboha, čo to táram. Nemôže sa mi predsa páčiť nič na človeku, ktorý si objednal môj únos. Stal sa zo mňa asi načisto blázon. „Prečo?"
„Čo prečo?"
„Prečo si ma nechal uniesť?"
„To vedieť nemusíš aj tak by ti to bolo na nič. Len by ti to zaplnilo myseľ." Neskoro. Síce mi nezaplnila myseľ jeho odpoveď, ale to prečo mi nechcel odpovedať, dôvod prečo ma uniesol. Bolo toho viac, ako keby mi tú odpoveď povedal. Myšlienok bolo čoraz viac a viac. Stál tu. Stál mi rovno pred nosom a pozeral na mňa. Mal takú divnú iskru v očiach, ktorú som videla zatiaľ len u Lea. Dokonca ani u Henryho. Bolo to také zvláštne, ale musela som odvrátiť pohľad. Jeho pohľad mi bol nepríjemný, zabodával do mňa svoje oči ako kus skla. „Pozri sa na mňa" povedal, keď si všimol, že som odvrátila pohľad. Ja som sa ale nemala v pláne na neho pozrieť, čo asi pochopil aj sám, keď sa dotkol mojej brady. Zobral ju prstami a nasmeroval na neho, aby som sa mu znova pozrela do očí. Hľadeli sme sa seba, a ja som mala v sebe milión otázok. „Prečo práve ja?" „pretože si iná. Si výnimočná. Ako originál medzi napodobeninami." Povedal úplne vážne. Ja som nevedela, čo na to povedať a tak som sa pýtala ďalej. „Ako sa voláš?" „Edward, spýtal by som sa ako sa voláš ty, ale keďže to viem tak to nieje potrebné." Bola som mierne zaskočená, ale čo som mohla čakať, nechal ma predsa uniesť. „Budeš poslušné dievčatko?" spýtal sa s úškrnom. Čo tým myslel? Že bude jeho osobná štetka? „Asi ťa nechápem" „že či ma budeš poslúchať." Keby ma odtiaľto zobral a nechal by ma ísť tak áno. Ale neviem, čomu veriť a v čo dúfať. „Mm...asi áno" povedala som neisto. „Asi?" jeho úsmev poklesol. „Áno" tento krát sa jeho úsmev rozšíril a ja som sa začala báť, na čo som pristúpila. Naklonil sa a do ucha mi zašepkal „Ja som vedel, že sa dohodneme." Neviem odkiaľ, ale vytiahol kľúč a odomkol ním putá, ktorými na únosca pripútal k stene. Rozviazal mi ruky a chytil ma okolo pása. Samozrejme som sa snažila odtiahnuť ale dostala som len odpoveď „zabudla si na našu dohodu?" Áno zabudla. Teraz si vyčítam to, že som na to vôbec pristúpila. Aspoň tu nemusím trčať, hľadieť na steny a znášať jeho neustále pohľady. Prestala som sa odtláčať, pretože to nemalo zmysel. Pristúpila som na to, že urobím čo bude chcieť. Pristúpili sme teda k dverám, on odomkol a otvoril. Poctivo ma pri tom držal, aby som neutiekla. Zrazu spravil niečo, čo som naozaj nečakala. Trhol so mnou tak, že som sa ocitla pred ním. Vzal ma na ruky, a ja som automaticky obmotala svoje ruky okolo jeho krku. Usmial sa.

Harry [Edward]
Musel som jej povedať svoje druhé meno. Nemohol som jej povedať, že sa volám Harry Styles. Bol som už aj v novinách a ja nechcem, aby sa ma bála ešte viac. Teraz budem musieť trpieť svoje druhé meno, ktoré neznášam, ale lepšie, ako by som mal trpieť ten pohľad strachu zo mňa. Nevydržal by som to, určite tie noviny čítala. Boli to miestne noviny, ktoré čítali naozaj všetci.

Flashback
„Všetko najlepšie Harry, ocko o chvíľu, len sa zdržal tvojím darčekom" povedala mama a usmiala sa. „Mamii zvoní ti mobil!" zakričal som na mamu, ktorej zvonil mobil. „Prosím" ozvala sa mama. „Čo? Preboha, čo sa stalo?" pýtala sa mama vyplašene a ja sa ich rozhovoru vôbec, ale vôbec nerozumel. „Dobre hneď sme tam. Majte sa." dopovedala mama a zložila. Čo sa mohlo asi stať presne na moje siedme narodeniny? „Gemaa" „áno? Deje sa niečo?" „Áno musíme ísť do nemocnice, otec havaroval" povedala s trasúcim sa hlasom. Ja som tú scénu len pozoroval so zaslzenými očami. Najhoršie narodeniny na svete. Najhorší darček, ktorý si môže dieťa priať. Už som otváral dvere, keď na v tom zastavil mamin hlas. „Ty ostaň doma. My sa hneď vrátime." Pozeral som na ňu nepríčetným pohľadom, nevedel som, čo robiť a tak som si sadol na gauč a smútil. Zrazu niekto zaklopal na dvere, šiel som otvoriť. Stáli tam nejaký muži a žena. „Ahoj maličký. Bohužiaľ ti musíme s ľútosťou oznámiť, že tvoj otec haváriu neprežil. Tvoja mama zo sestrou..." na chvíľu sa odmlčala a ja som čakal už len to najhoršie. „Narazili do stromu po ceste do nemocnice a bohužiaľ to neprežili, je nám to hrozne ľúto, ale budeš musieť ísť s nami" hneď ako to tá žena dopovedala som sa zrútil na zem. Pomohli mi postaviť sa, a zobrali ma do detského domova. Bol som tam celých jedenásť rokov. Hneď, ako som dovŕšil osemnásty rok, odišiel som odtiaľ. Stále som mal depresie, z ktorých ma nevedel nikto dostať. Pridal som sa teda do mafie, kde som sa neskôr vypracoval až na vrchol. Stal som sa najobávanejším bossom.
End of flashback

Dúfam, že sa vám časť páčila. Áno musela som tam proste dať Harryho ako únoscu. Hodil sa mi tam. Ak sa vám časť páčila nezabudnite komentovať, aby som vedela, či má zmysel pokračovať.😘