Zo začiatku tam bolo trápne ticho, ktoré som sa rozhodla prekvapivo prerušiť.
"Ja.."uprel na mňa oči," no.. ehm chcela by som sa ti poďakovať, za to, že si sa ma vtedy v parku zastal a zastavil si Dylana.." chcela som pokračovať ale on ma prerušil.
"To fakt nestálo za reč.. Dylan si až príliž dovoloval a bolo na čase ho zastaviť, ale v poslednej dobe akosi skrotol."
"Takže on býval ešte horší ako je teraz?" Philip sa zasmial.
"Nemôžem ti o ňom spraviť zlú mienku.. aj tak sa to možno časom dozvieš," super teraz ma dal do ešte väčšieho napätia,než som bola.
"Inak, ako ti vynahradím to, že si sa ma zastal?" prekvapene nadvihol obočie.
"Nemusíš mi to oplácať." pretočil očami.
"Ale ja chcem, kto vie čo by sa bolo stalo ak by si nezakročil." neveriacky pokrútil hlavou.
"No dobre, ak mi to chceš dáko oplatiť tak poď so mnou von," uškrnul sa.
"Ehm.. fajn" povedala som trochu nervózne.
"Si nervózna ako ratlík pred kastráciou." začal sa smiať ale hneď ako som si uvedomila čo povedal musela som sa zasmiať aj ja.
"Ako ťa toto mohlo napadnúť prosím ťa?" spýtala som sa pomedzi smiech.
"Vieš, že sám neviem?" uchechtol sa a ukázal dva rady pekných bielych zubov.
Síce potom zase nastalo ticho ale neprišlo mi také trápne. Možnože aj preto, že z diaľky kráčali Tod a Dylan, ktorý sa usmievali ako slniečka na hnoji.
"Mali ste vidieť tú show!" začal Dylan celý zadychčaný.
"Viem si predstaviť." podotkol Philip.
"Ideme ešte za Tedom?" spýtal sa Tod.
"Jasné," odpovedal pohotovo Philip.
Keď odchádzali tak sa ešte nahol ku mne,: "o 18 prídem pre teba, ak mi dá Dylan adresu. Ale kebyže do hodiny neprídem tu je moje číslo." povedal a podal mi papierik.
"Dobre vedieť." odvetila som a usmiala som sa.
Keď odišli zahryzla som si do pery a starostlivo som uschovala kúsok papiera s jeho číslom za ochraný obal mobilu. Nikdy v živote som nedostala číslo od chalana skôr ako teraz. Keď som už držala ten mobil v ruke pozrela som sa rovno na čas bolo 15:28 a za pár minút by malo začať vyhodnotenie a potom rýchlo domov.
Ako som predpokladala, za pár minút za rozozvučili rozhlasy a moderátor začal hovoriť do mikrofónu výsledky. Bohužial sa ani jedne z nich neumiestnil. Nechcem byť na nich zlá ale moc ma to neprekvapuje.
"Brownová!" zakričal na mňa nejaký muž zo stanu," môžeš ísť domov."
Po tejto vete som rýchlo vbehla do stanu vrátila im šiltovku spolu s menovkou a išla domov. Cestou som si zase dala sluchátka do uší a počúvala pesničky. Avšak teraz mi lietali hlavou aj rôzne iné myšlienky, hlavne ohladom Philipa.
Pomom som si uvedomila, že on chce prísť pre mňa. A ak to naozaj spraví uvidí ho aj moja mama a tú spoveď zažiť nechcem. Alebo len jednoducho nebude možno doma. Nevadí nechám sa prekvapiť. Takto ponorená v myšlienkach som sa dostala až domov. Keďže som som mala ešte veľa času rozhodla som sa chvíľku si oddýchnuť.
Zase sedím na kraji útesa. Teraz sa ale postavím a otočím sa. Vidím tam postavu, bola celá v čiernom, mala nejasnú tvár a na hlave kapucňu. Svoje ruky zdvihla do pozície, že sa vzdáva, no v tom sa zmenili na chápadlá. Boli slizké a snažili sa ma chytiť. Dala som sa na útek ale zakaždým ako som spravila krok späť boli dlhšie a dlhšie až som sa zase ocitla na kraji útesu. Pár centimetrov ma delilo od toho aby som padla alebo aby ma chytili tie hnusné chápadlá. V tom som sa posunula dozadu. Cítila som ako padám ale tie chápadlá ma zachytili.
Zase som sa zobudila trhnutím. To bol ale divný sen. Pozrela som sa na hodiny. Bolo 17:00. To je hádam prvý krát čo som nezaspala a ešte mi zostal aj čas naviac a nemusela som sa tak náhliť pri príprave.
Pomaly som sa vyštverala z postele a postavila sa ku skrini. Netušila som čo si obliecť a vlastne som ani nevedela ako mám túto jeho žiadosť, ísť von, zobrať. Ale určite to nemohol myslieť ako rande pretože je to kamarát môjho budúceho nevlastného brata a mňa tak nikto neberie. A práve ako ste si mohli všimnúť moje sebavedomie zase začalo rapídne klesať "jééj". No nič.
Moje rozhodnutie nakoniec dopadlo tak, že som nechcela vymýšlať a zvolila som si jednoduché biele tričko, čierne legíny a riflovú bundu. Na nohy som si nasadila kanady a celý tento outfit som doplnila jednoduchou "šmolkouskou" čiernou čiapkou a slnečnými okuliarmi. Svoje hnedé vlasy som si potom rozdelila na polovicu a hodila dopredu. Perfetkné, teda dúfam.
Moje oči zase padli na hodiny ale mala som ešte veľmi veľa času tak som sa pohldlne usadila na posteli a chytila do ruky knihu Všetky skvelé miesta. ( poz. autorky veľmi vám ju odporúčam :3) Ponorila som sa do príbehu a prestala vnímať realitu. Keď som sa odtrhla od knihy bolo 19:20 začala som mať pocit, že z toho nič nebude aj keď mám jeho číslo nebola by som schopná mu zavolať.
Nasledujúcich 5 minút som nečinne sedela na posteli a nervózne podupkávala nohou. V tom niekto zazvonil. Vykukla som z okna a uvidela tam Philipa. Rýchlo som zbehla dole aby mu neotvorila mama ale bola som príliš pomalá. Videla som ako sa moja mama aj Philip zhováraju a dokonca sa usmieva.
"Ehm.." nenápadne som sa ozvala v strede ich konverzácie.
"Tak tu si,"začala natešene mama," nebudem vás viac zdržiavať tak si to užite," dopovedala a zakývala nám miznúc na chodbe.
Zatvorila som dvere a pozrela sa na Philipa,:"Môžeme?"
"Samozrejme." odpovedal a šibalsky sa usmial.
Ahojte ludkovia,
slubovaná časť je dopísaná, dúfam, že sa vám páčila a chcela by som sa vám poďakovať za každý jednen nový komentár, hlas alebo prečítanie ani si neviete predstaviť ako to poteší :3 Ak by ste mali neaké dotazi poprípade otázky kľude napíšte toť je asi všetko čo som vám chcela povedať, takže sa s vami lúčím
Byee :)
YOU ARE READING
Friend zone
Romance"Vieš veľmi dobre že ta mám rád ako kamarátku Sam." to slovo kamarátka sa mi priam zarylo pod kožu. "Dobre chápem." nie nechápem ako môžem byť pre každého len kamarátka? To neexistuje niekto kto by ma mal rád viac ako len kamarátku?
