Nasledujúci týždeň utiekol, ani voda. Aj keď mi pondelok ubiehal strašne pomaly a zdal sa byť dlhý, ako týždeň pred výplatou. Nasedujúce dni ubehli rýchlo ako voda. Ale to nie je podstané. Bol piatok večer a ja som bola nervózna. Nemala som však byť prečo. Pravdepodobnosť, že tam stretnem medzi súťažiacimi niekoho známeho je nízka. V našej škole skupinku skaterov nemáme. Inými slovami ja nepoznám nikoho a nikto nepozná mňa. Nakoniec som som počas uvažovania, nad touto a mnoha iných tém zaspala.
Zobudila som sa o 11. Bolo to dosť divné, keďže obyčajne ma mamina zobudí o 10 a nikdy ma nenechá dospať. Zišla som dolu po schodoch a prehladala som celý dom okrem spálne. Všimla som si, že dvere sú pootvorené no keď som nakukla, bola by som radšej kebyže to nespravím. Moja mama mala totižto Mattovu pravdepodobne, aj nočnú, návštevu. Rýchlo som sa odtiaľ oddialila a išla sa pripraviť už o dve hodiny budem musieť byť na tej blbej súťaži či čo to má byť.
Dala som si sprchu a umyla si vlasy. Keďže sa nedeje nič špeciálne som si ich vyfénovala a nechala volne padať na plecia. Načo to preháňať. Podišla som ku skrini a vybrala som si odtiaľ svoje obľúbené čisto čierne, voľné tričko a sivé, trochu na stehnách roztrhnuté, rifle. Nakoniec som sa predsa len rozhodla, že si niečo spravím s vlasmi a dala som si ich to vysokého "konského chvosta".
Moje oči padli na hodiny bolo 13:16. Za pár minút by som mohla aj vyraziť keďže sa to odohráva v našom skateparku, ktorý sa nachádza v parku (WTF :D ) a ja to mám niekoľko kilometrov od domu.
Zbehla som dolu po schodoch a obula som si, čo iné, než moje oblúbené conversky. Mame som nechala odkaz na chodbe. Hádam si ho všimne, keď bude vyprevádzať Matta z nášho domu.
Svoju cestu som sa rozhodla skrátiť si počúvaním pesničiek. Ani som si vďaka nim neuvedomila ako som sa dopracovala až do skateparku. Bolo tam naozaj veľa ľudí a dokonca sa mi zdalo, že som videla Dylana a jeho partiu. Na jednej strane som sa potešila, že je tu aspoň niekto známy.. Predsa len sedela by som tam ticho ako blcha a takto budem vyzerať aspoň trochu komunikatívne a naviac možno sa s ním ani nestretnem, veď nebudem jediná čo tam bude podávať vodu a podobné hovadiny.
Podišla som k jednému zo stanov. Pred vchodom stál muž mohol mať okolo 40-tky čo dosvedčovali jeho jemné vrásky hlavne v okolí očí a začínajúce šediny.
" Ako sa voláš?" spýtal sa ma trochu chraplavým hlasom, ako keby od cigariet.
"Sam Brownová,"uprela som na neho zrak, kým hladal moje meno v zozname.
"Dobre môžeš ísť."
Prešla som vedľa neho do stanu, kde som dostala svoju menovku a šilovku s logom súťaže, v ktorej musím vyzerať ako absolútny idiot. Čo už.
Z hlavného stanu som prešla rovno ku stánku s pomocníkmi, malo to len jeden háčik - bola som pri stánku úple sama lebo ku mne už nevystala dvojica a vraj museli stavať tento stánok naviac. Milé, aspoň sa môžem cítiť viac podstená.
Takmer počas celej súťaže sa pri mne nikto ani nezastavil, čo sa mi dosť páčilo a dúfala som, že to tak bude až do konca, ale asi som to vo svojej mysli zakríkla a z diaľky som uvidela známu tvár. Ak ste si pomysleli, že to bude Dylan, mysleli ste si správne. Nebol sám. Okolo neho sa motala celá jeho skateová partia vrátane cute emo boya, ktorý sa ma vtedy zastal.
"Sam nečakal som, že tu budeš," počula som z diaľky Dylanov hlas, " čože sa stalo, že si sa tu objavila a dokonca ako dobrovoľníčka?"
"Povedzme, že nie vždy sa oplatí otvoriť ústa na hodine matiky. Teba sa túto otázku asi pýtať nemusím." letmo som pozrela na jeho skate a vrátila sa k jeho očiam.
"To veru nie, ale keď už si tu tak ti predstavím zvyšok partie." povedal a začal.
Zistila som, že chalan, ktorý sedel vtedy úplne v úzadí sa volá Tod. Vtedy som si ho poriadne nevšimla, ale teraz som zistila,že má havranie vlasy, oči vo farbe búrkových mrakov jemne orlý nos, ktorý mu pridával na kráse, výrazné lícne kosti a pery zafarbené do červena. Jeho uši zdobili dva čierne, plné tunely.
A ten môj už spomínaný emo boy. Zistila som, že sa volá Philip a teraz som si ho konečne mohla lepšie prezrieť. Jeho hnedé vlasy sa mu lepili na čelo od potu. Jeho oči mali odtieň niečo medzi sivými mračnami až jemnou modrou. Boli také zvláštne a jedinečné. Jeho nos bol rovný a strednej veľkosti. Jeho pery, ktoré sa mi predtým zdali ružovkasté boli teraz o niečo bledšie ako som si ich pamätala.
"Nie si ty náhodou tá baba z parku?" začal konverzáciu Tod.
"Náhodou som,"odpovedala som s trochu menším úškrnom, ktorý hneď zmizol.
"Ako to, že si sa začala baviť s Dylanom, keď bol na teba taký "milý" v parku?" podotkol Philip.
"Dobrovolno-nedobrovolne, alebo inak povedané: moja mamka a jeho tatko si spolu začali."
"Dylan, nepochválil si sa nám," začal ho provokovať Tod.
"Nebolo s čím,"odsekol.
Začal byť riadne nervózny z tejto témy a poklepkával si prstami o skateboard.
" Poprosíme čísla 8 a 15 aby sa pripravili," ozval sa hlas z rohlasu.
V tom som si uvedomila, že tieto čísla patria Todovi a Dylanovi.
"Tak my ideme." povedal Dylan.
Obaja sa začali chystať a nasadili si na hlavu prilbu. Keď sa pohli Philip za nimi nešiel. Poreli sa na neho pohľadom: Kámo čo tam tak stojíš?
"Ja tu zostanem. Aj tak som vás už videl." mávol rukou a pozrel sa na mňa.
Chalani odišli a ja som si uvedomila čo sa práve stalo. Zostala som sama s Philipom!
Ahoje ľudkovia, hej zase som nebola dlhšiu dobu aktívna a vlastne čo vám tu budem klamať bola som lenivá písať :D ale dnes som sa akosi rozbehla takže možno toho napíšem aj viac alebo aspoň začnem ďalšiu kapitolu.. Tákže toto je asi všetko čo som vám chcela, takže sa s vami lúčim
Byee :))
KAMU SEDANG MEMBACA
Friend zone
Romansa"Vieš veľmi dobre že ta mám rád ako kamarátku Sam." to slovo kamarátka sa mi priam zarylo pod kožu. "Dobre chápem." nie nechápem ako môžem byť pre každého len kamarátka? To neexistuje niekto kto by ma mal rád viac ako len kamarátku?
