Domov som sa vrátila takmer bez nálady s pocitom, že rodičia mojej nalepšej kamarátky sa rozvádzajú a ona sa musí kvôli tomu odsťahovať. Môj psychycký stav bol na bode mrazu. Nevedela som či chcem plakať alebo nie. Cítila som sa tak prázdna. Je to horší pocit ako keď vám niekto oznámi, že môžete zostať kamarátmi. Už len z toho dôvodu, že je to len chalan. Ale ona mi je ako vlastná sestra. Ako by ste sa cítili, ak by vám oznámili, že vám zoberú vašu sestru z domu a už ju nikdy neuvidíte? Dobre väčšina súrodencov by sa asi tešila ale ja nie.
" Sam, čo sa deje?" pozrela som sa na moju mamu ktorá na mňa vrhala ustarostený pohľad.
" Mami, Lucy.. ona.." nedokázala som to povedať lebo som sa rozplakala. Mama bola celý čas ticho len čakala či jej niečo odpoviem alebo nie.
" Ona sa sťahuje." povedala som pomedzi plač s roztraseným hlasom. Ona ma len tuho objala.
"Ja viem, Sami. Viem to už veľmi dlho no jej mama sa nechcela tak skoro sťahovať kým si nenašla poriadnu prácu." povedala a pohladila ma po vlasoch. To som bola fakt posledná ktorá sa to dozvie?
" Ako to, že o tom každý okrem mňa vedel?" nechápavo som sa pozrela na mamu. Tá však len pokrčila plecami a podávala mi vreckovky.
Vzala som si jednu a vyfúkala som si nos. Svoje zaslzené oči som si utrela chrbtom pravej dlane.
"Prečo mi nikto nič nepovedal skôr?." tento tón hlasu bol odomňa možno aj hnustný, povedala som to tak ako kebyže môže za to ona.
" Zlato proste ti unikajú niektoré maličkosti pomedzi prsty ktoré si vôbec nevšímaš si strašne nepozorná." jej utrápená tvár sa trocha pousmiala a odišla do spálne.
Zostala som sama sedieť, znova, na gauči v obývačke ktorý nebol dvakrát pohldlný. Nechápem prečo sme si nemohli zobrať nejaký ktorý je viac pohldlný. Ale na tom teraz nezáleží.
Prečo som tak moc nepoznorná? A ak som vlastne tak moc nepozorná tak koľko vecí mi muselo uniknúť? Bože, prečo ja musím mať takýto život? Kládla som si veľmi veľa otázok na ktoré som sama nepoznala odpoveď a ani nik iný, na ne nedokázal odpovedať.
S týmito pocitmi som sa postavila a ako zombie som prešla do svojej izby. Obzerala som sa po mojej izbe oči mi padli na poličku s fotkou v rámčeku a jedným albumom.
Na tej fotke v rámčeku som bola ja a Lucy. Obe sme vtedy mohli mať asi 11 a bolo to na narodeninovej oslave Madison. Obe sme sa tam usmievali vyzerali sme fakt šťastne. Ach kde sú tie staré dobré časi? A naviac kto vie čo je s Madison pár mesiacov od tej oslavy sa odsťahovala, rovnako ako sa má teraz odsťahovať Lucy, a odvtedy o nej nikto, nič nevie. Bojím sa, že to takto dopadne aj s Lucy.
Podišla som bližie k tej poličke. Prstom som jemno prešla po rámiku fotky a potom mi prsty skĺzli na album. Vzala som si ho do rúk a prezerala som si jeho obal. Boli na ňom nalepené rôzne papieriky a malé drobné veci ako napríklad gombíky a podobné veci, čo mi mali niečo pripomínať. Je to viac menej moja spomienková kniha a nie album.
Pomaly som ho otvorila a listovala pozerala som na všetky svoje štastné okamihy v mojom živote. Bolo ich celkom dosť no bez tohto albumu by som na niektoré aj zabudla. Ako som si ho prezerala niečo mi došlo.
Lucy by ma nikdy predsa nikdy neopustila bez toho aby sme zostali v kontakte a ešte jedno, to, že tento týždeň kým odíde poruším asi veľmi veľa pravidiel ale je mi to jedno. Mám týždeň na to aby som sa naučila žiť bez Lucy.
Ahojte ľudkovia :) dúfam, že sa vám táto časť páčila :) Čo myslíte bude mať Sam dosť odvahy na to aby porušila pravidlá alebo zostane tým slušným dievčatkom?... Chcela by som vám oznámiť, že ďalšia časť nebude minimálne do 18.7.2016 lebo sa nebudem nachádzať mimo domova, ale tak verím, že to dovtedy prežijete a potom sa pokúsim pridať novú časť čo najskôr :) Toto je odomňa všetko takže sa s vami lúčim
Byee :)
ESTÁS LEYENDO
Friend zone
Romance"Vieš veľmi dobre že ta mám rád ako kamarátku Sam." to slovo kamarátka sa mi priam zarylo pod kožu. "Dobre chápem." nie nechápem ako môžem byť pre každého len kamarátka? To neexistuje niekto kto by ma mal rád viac ako len kamarátku?
