Do školy som naštastie prišla načas. Usadila som sa tento krát pre zmenu v zadnej lavici. Dnes som sa vôbec necítila na prednú, hlavne po odchode Lucy. Viem, že to musím jedného dňa prekonať no nie dnes, hlavne keď som sa nepozrela vôbec do kníh. Moja lavica pri okne bola celá dopísaná. Dokonca tu niekto viedol rozhovor, nedokážem to však prečítať je to strašný škrabopis a väčšina je zaškrkaná. To je však nepodstatné. Začala som sa zamýšlať nad mojím a Dylanovým rozhovorom. Vôbec som ani nepostrehla, kedy prišiel do triedy. Vlastne som nevnímala počas celej hodiny až kým moja učiteľka matematiky nepovedala, že nám dá päťminútovku. Vytiahla som si papier na písomku a opísala dva príklady z tabule. Netušila som vôbec čo počítam a ako to počítam. Bola som úplne mimo. Odovzdala som papier a sadla som si späť na miesto. Keďže to bola len päťminútovka s dvomi príkladmi, začala ich opravovať. Hneď ako ich opravila začala hovoriť známky.
" Sam prekvapila si ma, ale nemilo." zamračila sa a pokračovala, "napísala si najhoršie písomku z celej triedy, čiže na nedostatočnú." celá trieda sa na mňa otočila.
"Nemala si sa čas šprtať?" ozval sa jeden z mojich spolužiakov, tuším sa volal Dean.
"Nechaj ju. Určite mala vášnivé doučovanie s Tomom." hneď, ako to Cooper povedal mi vybuchli nervy.
" Pre tvoju neinfomovanú a vymletú hlavu, ho nedoučujem a ani som s tým nezačala." keď som zdvihla hlavu učiteľka sa zamračila.
"Sam, Cooper do riaditeľne!" vykríkla tak, že polovica triedy dostala takmer infarkt.
Jediné čo som mohla v tej chvíľke spraviť bolo postaviť sa a ísť, dobrovolno-nedobrovolne, do riaditelne. Cooper sa postavil chviľku po mne. V tom sa triede spustil šum ohovárania. Ako inak by to aj mohlo byť?
Celú cestu som za sebou počula Cooperove kroky, no kým som prišla do riaditelne ocitla som sa sama. To bolo však nepodstatné. V kresle sedela riaditeľka Bayscaleová. Na jej jemne vráskovej tváry sa pohrával netpezlivý výraz zmiešaný z prekvapivosťou. Jej oči ma skúmali od hlavy po päty, ako keby nemohli uveriť, že pred ňou naozaj stojím. Určite jej už moja milovaná matikárka, pani Tomsonová, stihla oznámiť, čo sa stalo.
" Slečna Sam posaďte sa." povedala a ukázala na jednu z dvoch stoličiek, ktoré boli oproti nej," ešte pred tým než začneme, by som sa vás chcela spýtať či neviete, kam sa podel Cooper Ashwood."
"Neviem, išiel za mnou no kým som prišla sem, niekam sa vyparil." Bayscaleová trocha prižmúrila oči a premeriavala si, či naozaj hovorím pravdu.
"Dobre teda, tak začneme bez neho. Keďže som sa dopočula čo sa stalo a viem o tebe, že si vzorná žiačka, až na tento incident, som sa rozhodla, že nedostaneš trest ostania po škole." hneď ako to povedala sa mi vyčaril úsmev na tvári.
"Ďakujem, ani si nedokážete predstaviť ako ste ma práve potešila." trochu sa uchechtla.
"To je síce milé, ale má to háčik. Namiesto toho pôjdete, ako dobrovolníčka na skaterskú, okresnú súťaž, ktorú podporuje naša škola." hneď ako to povedala, mi zmizol úsmev z tváre," dúfam, že sme si porozumeli a teraz sa vráťte na hodinu." bez slova som vstala a odišla z kancelárie.
Cestou do triedy som uvažovala, kedy mala byť tá súťaž. Počula som už o nej no nevenovala som jej pozornosť. Dúfam, že vytlačili nejaký plagát, kde o tom bude niečo napísané.
Keď som sa vrátila do triedy, všetci sa na mňa dívali a zase sa zdvihol šum. Jediné čo som si v tej chvíli priala bolo zmiznúť z tejto triedy a už nikdy sa nevrátiť. Vlastne nie len z tejto triedy, ale aj z celej školy, niekam kde by ma nikto nepoznal. Bohužiaľ to nebolo, nie je a možno ani nebude možné. Nevadí, povezdme, že na tom nezáleží, aspoň teraz nie. Musím najprv prežiť túto hodinu a zistiť si kedy bude ten slávny závod.
Celý zbytok dňa sa potom vliekol pomaly, ako slimák na zákrute. Každá sekunda, ktorá prešla, každá minuta ba dokonca aj hodina boli pre mňa utrpením. Chytil ma akýsi pocit úzkosti. Túžila som utiec, skryť sa. V živote som nič také intenzívne nezažila. Bola som rada, že som išla domov. Ľudia okolo mňa ma ignorovali, vďaka slúchadkám. Ach ten dokonalý technický zázrak, ktorý mi pomohol vypnúť od môjho okolia. Keď som sa ocitla na začiatku môjho bloku upútal ma plagát na stĺpe.
Neupútal ma kvôli tomu, že by tam bolo podľa mňa niečo zaujímavé, no bolo to súčastne pre mňa dôležité. Ak si myslíte, že to bol plagát s oznámením, kedy bude tá "slávna" skaterská súťaž, tak ste uhádli. Dátum ma potešil no zároveň aj sklamal. Bola som rada, že to nie je hneď zajtra, no nebola som rada, že je to túto sobotu. Vedela som, že by som aj tak nič nerobila, ale bola by som kľudnejšia. Dylan mal pravdu, som až moc introvert. Musím s tým začať bojovať a to čo najskôr.
Ahojte ľudkovia,je tu zase nová časť. Dúfam, že sa vám páčila a chcela by som vám aj oznámiť, že to bude hádam od budúcej časti viac zaujímavé ako doteraz ( teda dúfam v to :D ) a chcela by som vám poďakovať za príbúdajúce reads a voltes, ktoré od vás dostávam :3. Toto je odomňa na dnes všetko, dúfam, že ste si užili víkend pre namáhajúcim týždňom
Byee :)
ESTÁS LEYENDO
Friend zone
Romance"Vieš veľmi dobre že ta mám rád ako kamarátku Sam." to slovo kamarátka sa mi priam zarylo pod kožu. "Dobre chápem." nie nechápem ako môžem byť pre každého len kamarátka? To neexistuje niekto kto by ma mal rád viac ako len kamarátku?
