Následníci bohov (POZASTAVENÉ)

3. kapitola Michael

Keď som vošiel, Re zabuchol bránu. 

Ocitli sme sa vo veľkej hale. Na zemi bola mramorová dlažba, na bielych stenách boli namaľované obrazy znázorňujúce rôzne udalosti z Egyptských dejín. Vedľa nich stáli misky na úzkych strieborných tyčiach v ktorých horel Večný Oheň. Strop podopierali okrúhle stĺpy, tiež z mramoru. V hale neboli žiadne okná. Na jej konci sa tiahlo ku stropu mramorové schodisko.

 Vyšli sme po ňom a ocitli sme sa v ďalšej hale, ale v menšej v ktorej bolo niekoľko dvier. Steny boli pomaľované obrazmi a hieroglyfmi. Re vošiel do jedných z nich a ja za ním. Vyšli sme na dlhú drevenú chodbu. Na jej konci boli dvere, rovnako aj po stranách. Za nimi boli izby nás, piatich hrdinov. 

Re otvoril dvere na konci izby a vošli sme do Derasinej novej izby. Bola vyrobená v egyptskom štýle, rovnako ako naše izby. Bola obdĺžníkového tvaru, oproti vchodovým dverám bol vchod na terasu, kde mala prístup aj Irma. Boli tam ešte jedny dvere ktoré viedli pravdepodobne do kúpeľne. Steny boli zdobené staroegyptskými maľbami s ochrannými zaklínadlami. Podlaha bola drevená. Strop, na strope si vždy architekti dali záležať, znázorňoval oblohu. Momentálne nočnú. Niekoľko sekúnd som tam len tak stál, a pozeral sa naňho. Ten strop znázorňoval oblohu v Egypte. Odrazu som pocítil zvláštny smútok za domovom, rodiskom nás Bohov. Práve teraz sa možno na tú istú oblohu díva nejaké dieťa v Egypte. V rohu mala Deras posteľ, bola to vlastne doska s vankúšom a prikrývkou so zdobenými nohami. Vedľa postele bola skriňa na oblečenie. Oproti posteli stál stôl so stoličkou a vedľa neho stojan na meče. Na stene bolo zrkadlo. To všetko bolo v staroegyptskom, alebo „našom" štýle. Prišiel som k posteli a opatrne na ňu položil Deras, modliac sa k Eset aby prežila. ,, Idem po Irmu" oznámil som Reovi, ktorý sa skláňal nad Deras a prezeral si jej tvár. Irma bola dcéra Eset a Usirisa, naša najlepšia liečiteľka.

,, Už som tu" hlásila sa Irma od otvorených dvier.

Dnes mala na sebe hnedé šaty po zem v egyptskom štýle, dlhé čierne vlasy si zaplietla do pleteného copu a na hlave mala medený krúžok ako korunu, symbol jej postavenia. Na nohách mala kožené sandále. Pomyslel som si, či nebola v Obsidiánovom meste. Pribehla k ležiacej Deras a Re odstúpil, aby jej urobil miesto. Irma jej jemne zložila obväz a vyčítavo sa na mňa pozrela. Deras mala na bruchu nepeknú ranu, z ktorej vytekala čierna a červená tekutina. Keď som to zbadal, prekvapene som zdvihol obočie. Ja som mal striebornú krv, Irma svetlozelenú. Keď si Re všimol ako sa tvárim pustil sa do vysvetľovania.

,, Farba krvi každého z vás zodpovedá tomu aké schopnosti máte, keďže Deras ovláda ohnivý element, má červenú krv. Ona ovláda oheň. Ja vzduch, Irma má rastlinstvo, čo znamená že je aj výborná liečiteľka. Pozornosť som zase obrátil na Deras ležiacu na posteli. Irma jej práve položila ruku na ranu, zavrela oči a niečo si začala mrmlať. S úžasom som sa pozeral, ako Irma zložila ruku z Derasinej rany. Videl som to veľa krát, ale aj tak ma to zakaždým fascinovalo, ako všetko tu. Na tom mieste, kde mala škaredú ranu, už žiadna nebola.

,, A čo tá čierna tekutina" spomenul som si.

,, To bola tiež jej krv ?" položil som hlúpu otázku, ktorej odpoveď mi došla hneď, ako som ju vyslovil.

,, Áno. Bola to jej krv. A vždy aj bude. Znázorňuje jej druhú schopnosť, krv jej matky Nut." Re sa na chvíľu odmlčal. S očakávaním som na neho pozrel. Podľa jeho tónu som očakával pokračovanie ktoré nenastalo. Deň a noc. To boli jej rodičia. Irma vstala od Deras a vymenila si s Reom pár slov. Potom prešla ku mne a pozrela sa na mňa.

,, Ty krvácaš." natiahla ku mne ruku a položila ju na moju ranu, pri ktorej som mal zaschnutú striebornú krv.

Ako sa ma dotkla, strhol som sa od bolesti. Na tú ranu som takmer zabudol. Samozrejme, vnímal som pálčivú bolesť, ale na tú som si už dávno zvykol. Irma sústredene zavrela oči a znova si niečo mrmlala. Pocítil som také zvláštne brnenie na boku. Brnenie po chvíli prešlo do slabého pálenia, až sa stalo neznesiteľným. S výkrikom som od Irmy odskočil. Pálenie v boku neprestávalo. Zdalo sa mi akoby mi horel. A verte mi, ja som ten pocit už zažil. Irma tiež odskočila a šúchala si ruku. Pozerala sa na mňa rozšírenými očami. Už mi raz napravovala ranu po jednom malom výbuchu z ktorého som mal škaredé popáleniny. Rýchlo som zahnal tú spomienku. No aj tak, vtedy mi po mojich popáleninách nezostali žiadne jazvy. Chápal som Irmu, lebo aj mňa to zmiatlo, dokonca vystrašilo.